ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úzkostlivý vtáčik v klietke
zabudol, hej! tóny medké
v dusnej chlapčísk peleši.
Ej, kým voľné mával krýdla,
krásné vídal! maľov dlá:
vášeň spevov nevystydla!…
No uviazol v slučke sídla —
nič ho, nič ho neteší.

Cnie len, mdlý stvor, cnie v nepriazni,
chichocú sa mrzkí zlazni:
nemôž z mriežok úskokom!
Kedy-vtedy skľucká, zdriemne,
marí sa mu nepríjemne —
Živel hôr mu smysly premne —
zanóť chrastiam sladko, jemne
v priestranstve tom širokom!

Vyruší ho drsnosť ľudská:
patyk pchá doň ruka bucka,
zlomyseľnosť svojvole…
Ach, ináč to v zvučnom háji,
v rozkvitnutom vesny máji!
V klokotných riav, húštin báji
slobody ples družstvo háji
na sivých skál vrchole.

Vtač tam hovie citu, hlásku,
Bohu, svetu javí lásku,
tam vrie kyp, slasť života…
Tu, haj! hlivej v žiali veľkom,
vzdychaj tajne, mlč s hrdielkom!
Vädni duchom, schrádaj tielkom,
strádaj, zmieraj, zahyň celkom,
krutých drótov sirota!

Pošeptám ti, nemý bojko,
ľúby lesov, roklín rojko,
okutý do smrti pút:
Nie len ty trieš biedu trápnu —
Aj mňa zlobci zavše driapnu,
prútom švihnú, päsťou chľapnú,
žily bôľom, súžou napnú —
i mňa krivdy kvári kút.

V. 31. I. 1917