ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Utešený jari deň!
Teplé slnce sála ožiar svetla s trónu.
Keramitom ciepkam, zbožne lúskam Nónu.
Nemýli ma sipký^[11]
šuchor mladej lipky,
strapatej ni vrby tieň…
Oj, velebný pravdy sen.

Po čerešniach biely kvet,
na verande narcis, fialôčky, kašky.
V slivnici dlie sultán: kohút, stvára šašky,
verný vodí hárem…
Ja s hrdličkou tárem:
oddanejšej vari niet,
prejdi hoc aj vesny svet.

Pri parkane v šípí, ľa!
ošemetní vrabci milým dvoria družkám.
Zahvizdnem na Frišku, na shon šeliem huškám…
Sotva lotri zbŕknu,
znov’ sa kradú k prknu — —
Noš, buď voľná im chviľa,
lásku čo v nich vzbudila!

V stráni starká s kozľaty
vyčíňajú strečky kolo kalín sladké;
vše vemiačka cicky nadŕdajú matke,
vše zas huš! do húštia,
keď pes ďavkot púšťa…
Netlč zvánov, dievča, ty!
pas tovar ten bradatý.

I ja strežiem jarabú
s deťurenci kvočku, vzácny, ej, to sbor mi.
Bil by som sa s máčkom, s jastrabami, tchormi,
keby mi to vedno
zmenšili o jedno.
Mrštil by ich, sťa žabu,
v žhavú pomsty pahrabu.

Lež nemôž’ byť, pred okom
čuchrú sa mi v piesku, mušky lovia isto.
Sleť len, kaňa, bysťu! stnem ti paznecht, listo — —
Kura, beda, zvreští,
divo skáče v lieští…
Krahúľ s malým, frnk! bokom —
Umkol v grúni vysokom.

Ah, bodaj ťa, prebodaj!
Úbožiatko útlé v dravom zmiera driape.
Zákerník ten v skrýši morduje ho, sápe —
Ah, tak mi ho ľúto!
Zdochneš za smrť túto!
Stribog, Moruš či Motaj,
zastreľ zbojca, zvlč, zhlodaj!

V. 6. IV. 1916