ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oj, srdce, srdce, dávnych čias nyvé,
ty fantivý stroj, blúznivý!
I slasť i pokľud blúdia bázlive
pre hračky tvoje v hmlách nivy.
Raz medký bôľ sa tiskne k útrobám,
zas bôľny med vše cíti duch…
Pred súdom väzňu pút sa podobám,
ním zavše mykne sudcu ruch.
Ej! vesny pôvab, lásky sen, opoj —
to starcu všakver nespokoj.

Oj, srdce, srdce, tekavý motýľ!
čo kvietia lovíš čarokráž.
Kde krásy vôňa, ples: tams’ drahno tyl —
ej! špatný čin to, prostopaš.
Tys, laškovával v Lady hájiku,
víl krepký sliedil chorovod;
pri trilkujúcom dumal sláviku
vo chrasti šumnej, blízko vôd.
Zun v ríši vial vždy tebe ružovej:
sa kochaj, túžbam vyhovej!

Oj, srdce, srdce, bláznivý šašo!
stvor očankaný, ošemeť!
Ah, koľko ráz um, streštený jašo!
i zákon musel onemeť?
Ja maľoval ti rajský duše cieľ,
ja večný farbil ideál —
ty mámorov rab, maškrtný ty čmel!
len zemský žiadal karnevál.
Ah! darmo prosby, ostrý hroz naúk —
špik múch si cucľal, žrút-pavuk.

Oj, srdce, srdce, nezbedný tyran!
neraz mi strasti, hnety kul.
Haj! koľko šplely, vrely jazvy rán,
čo sršňov, ôs mi rýpal úľ?
Hach! bezbožníku, hnev si hnal do žíl
pre malý štuch, vzdor, námysel — —
Ja hŕbu plánov, námah zmintrožil,^[10]
a súper jednak nevisel…
Hej, zhasnul, zhasnul žhavý ohňa blk,
hej, skrotnul, skrotnul vášní vlk.

Oj, srdce, srdce — — Zámlk! haj, zabuď,
tak horko zniesť je spŕchu slov!
Malancholická spomienok labuť!
neodhaľuj mi prešla znov’…
Bo pútnik púšti vesny pochabosť,
čo štúra, kole sťa pika,
i krehké tycky, šialenú slabosť
sĺz prúdom smýva, odpyká —
Óh, milosrdný, odpusť, Syn Boží!
jaj, odpusť vetchej vín koži!

V. 19. II. 1916