ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chrchlem, hútam na legátke schúlený,
príšerná tma nemá úľav ozveny;
ani hviezdy pichľavého ihličia
vibrotavým vo mne jagom nezničia.
Hej, nevyrvú hrudi bôľu,
čo mi žlčou horčí vôľu,
čo ma trápi, molestuje deň po deň,
zafukuje ducha môjho pochodeň,
žeby vhabnul v zúfalosti povodeň.

No nereptám, nerúham sa, Bože môj!
len sa skaržím na ten tvrdej pôdy sloj;
na tú ťažkú, na nevďačnú vinicu,
práce ktorej súhrn síl mi uchycú.
Len sa túžim, že sa súžim:
darmo oriem, darmo plužím!
Plynie zápas, horlivosti trampota —
posvätný kraj zlatých víd, snáh života
nešeredný trojspik zmrví, rozkotá.

Čo sa zderiem, dušu na dlaň vypľujem:
Bacchus, Venus, netečnosť tu záujem.
Nieto živla, čob’ ľud z kliatby vymohol,
všetko zmarí pekelný ten alkohol.
Zhrozí chmúr ťa čierny pohľad:
smilný-vilný necud vohliad,
mrzká nedba, blud, nenávisť osvety,
zvrhlý dav do bobôn handár odetý —
o dedičnú zeď surovstva opretý.

Líč, káž miernosť, striezlivosti krásu zvlášť,
nepopustia, prežerú aj Krista plášť.
Pijú, slopú zhubní liehu otroci,
plodiaci: hriech, blbú žobrač, bied moci.
Maľuj vzácnosť, zdobu, šťastie,
s nevinných čo venci rastie,
psom, sučiskám darmo chváliš ľaliu,
s bezočivým úškerom ťa odbijú —
fáros panien kormútia, ah, Mariu!

Odsúď mdlý um, drzosť útrob ošklivú,
núkaj čriede vzdelanosti, úk nivu —
jaký vzdor to, rebeličné orgie,
až komondor úžasom ti zavyje.
Nebude z nás fiškál, rechtor,
felčiar, slúžny, kňaz, precechtor…
Žil ded, prakmeť, bez kníh, v stave priaznivom,
ni tatík sa neturboval škôl vlivom —
Aj im dosť: pluh, kosa, cep, staj s hnojivom.

Nuž nie lepšie chrániť, báť sa vonkova,
vo stramotnej dúpe dutkať, sťa sova?
Sud keď, pŕzeň, hlučná prázdnosť vsi celé
v nevolníctva drží kladách vesele?…
Hach, mizerná zkazy sedľač,
nesáp srdca môjho, netlač!
Kráčaj strmhlav, rúť sa k hrobom príkrinou —
Ja si zajdem dumných snilkov sihlinou
a sa modlím za zlocajdy, zlosynov.

V. 8. IV. 1916