ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Háje, háje, zelené vy háje
roztomilé Otca nebies parky!
Tá spoločnosť ľudská
proti dobru hucká,
popriečna, ej! zlá je —
Vyhýba jej duch môj snivý, jarký.

Vykradnem sa z trmy-vrmy často
a ponáhľam v tajnú vašu ríšu.
Šelest smreku vetvíc,
zášum sosny snetvíc —
ľúbezný, hej! hlas to.
Živly vaše velebnosťou dýšu.

Voľkám si ja, s obľubou sa túlam
po tom šústi, mäkkom machu, tráve.
Šišvor druždím, rázgu,
sviežu voniam mliazgu,
kapradinky šúľam —
a sa cítim, ako v rajskej sláve.

Kade dibkám, vítajú ma chóry:
zuní vtáctvo v roztúžení sladkom.
Radosť, blaho, šťastie
pri obdive rastie
utešenej flóry…
Pobyt v lese rozkoší je sviatkom.

Na čistinke švihlú spáčim srnku,
jako s deťmi lístočky si rypká.
Veverka je majstrom:
so stromu, hop! na strom.
Zajac páli v brnku;
v žblnkách riavy rybku stíha rybka.

A ten vozduch balzamový, čerstvý,
a ten vetrík v ratolestí chládku!
Niet tu falší, planstva,
hnevu, zášti, klamstva,
výtržností, zverství —
Milujem ja prírodu, vnád matku!

Bečelím ja šumné, dumné háje,
brusníc, černíc, húb lahodné hôrky.
Ta si ja vše zajdem,
čo svet nezná, najdem,
zlaté snujem báje —
Tam zabúdam korbeľ žitia horký.

V. 14. VI. 1915