Zpod Ľadorhory

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 72 čitateľov.

Autor: Dlhomír Poľský

Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Háje


Háje, háje, zelené vy háje
roztomilé Otca nebies parky!
   Tá spoločnosť ľudská
   proti dobru hucká,
   popriečna, ej! zlá je —
Vyhýba jej duch môj snivý, jarký.

Vykradnem sa z trmy-vrmy často
a ponáhľam v tajnú vašu ríšu.
   Šelest smreku vetvíc,
   zášum sosny snetvíc —
   ľúbezný, hej! hlas to.
Živly vaše velebnosťou dýšu.

Voľkám si ja, s obľubou sa túlam
po tom šústi, mäkkom machu, tráve.
   Šišvor druždím, rázgu,
   sviežu voniam mliazgu,
   kapradinky šúľam —
a sa cítim, ako v rajskej sláve.

Kade dibkám, vítajú ma chóry:
zuní vtáctvo v roztúžení sladkom.
   Radosť, blaho, šťastie
   pri obdive rastie
   utešenej flóry…
Pobyt v lese rozkoší je sviatkom.

Na čistinke švihlú spáčim srnku,
jako s deťmi lístočky si rypká.
   Veverka je majstrom:
   so stromu, hop! na strom.
   Zajac páli v brnku;
v žblnkách riavy rybku stíha rybka.

A ten vozduch balzamový, čerstvý,
a ten vetrík v ratolestí chládku!
   Niet tu falší, planstva,
   hnevu, zášti, klamstva,
   výtržností, zverství —
Milujem ja prírodu, vnád matku!

Bečelím ja šumné, dumné háje,
brusníc, černíc, húb lahodné hôrky.
   Ta si ja vše zajdem,
   čo svet nezná, najdem,
   zlaté snujem báje —
Tam zabúdam korbeľ žitia horký.

V. 14. VI. 1915

POKRAČOVAŤ NA ĎALŠIU KAPITOLU Krôpka rosy