ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebažím ja nikdy po svetárskej sláve,
po hodnostiach, márnych rangoch.
Nepachtím po družstve, v radostiach čo pláve
po zábavných po fašiangoch.
Povaha tá skromná, dávnej od kolísky,
súkromnosti ľúbi miesto,
nadchnutia kde blaho jesto;
vzdialený kde hurhaj, Boh len tíše blízky —
Jaký roztoch, aký ples to!

Nehľadám ja vábnych cirkusov, teátrov,
sjazdov hlučných výtržností;
duša pel kde ztráca, kopu ujmy má, trôv,
kým sa sladkým jedom hostí.
Koncertov mi netra, orfeumov výsku,
gurmanom čo rozkoš istá.
Obstojný mne pôžit zčista:
v prírody čuť chráme čeľaď nótiť nízku
quodlibet a prima vista.

Primadonny rajské, bajadéry kúzla,
odalisky prkien luzné
nejedného obra vgniavily do uzla
démonickej zhuboblúzne.
Nejedon rek chýru, génius, žrec, Samson,
čo bozkával sirén lutnu,
tragédiu dohral smutnú…
Priazni vďaka súdby: v kotline hôr, sám som,
úpon hniezdka nepoutnú.

Kratochvíľné sience, hýravosti fórum,
odporná to duchu pôda.
Vírné bandy, tance, ferbeľ, tarok lórum —
po trní to, ôstí hojdá.
Plzenského bečky, šampanského krhly,
banketov krik, sporná vášeň —
Koľký priestup, hriech ký má žeň?!
Koľká korisť blbstva?! Škandál, um psí, zvrhlý!
Neodváži presná vážeň!

Nepchám sa do múdrych, zhorel by od hanby
v akademíj slávnom kútku.
Ohlušil by výhlas: Prázdne nemé gamby!
peciválka, smiechu lútku.
Verejnosti zástoj, — bez ostychu, bázne,
nie mi daný, cítim, cítim.
Obecenstva nuž sa štítim…
Radšie v kroví, slávik, dumy snujem, básne
s krvi ohňom, vánku sítím.

Fumigujem ryngy, spoločnosti masku,
farizejstvá, sebeckosti;
etikét kde humbug vraždí úprim, lásku,
že ti praštia hnevom kosti.
V jedlíc, borov stráni, v milej žiare slnka
rýdza priamosť stvorov dýše.
V pustých grúňoch orlov ríše
obraznosti čln môj s lahodou si žblnká…
Samotár tam píše, píše.

V úzadí tom lesnom, v skryte bučín, jelšia,
zavrhujem styky s vonkom.
Voňavom v povetrí vnímavšia chuť, vrelšia,
hrá sa s vtačou, s kvetov zvonkom.
Nežiadam si inšie: horlivé len ovce,
jeseň žitia rozohrianu,
brnkot harfy večer, k ránu.
Skon v milosti, ľahký… Labuť bielu, kto chce,
nech odovzdá Kristu Pánu.

V. 15. VIII. 1916