ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V skriniach máš ty poklad, vzácne luhy, statky,
pohodlné kreslá, skvelé zábav sviatky;
v škarláte i kmente voľný život, sladký,
bez problémy, záhad ideálov látky.

Úfností ty bariev hravú stíhaš dúhu:
sýtiť, pojiť čím viac škrupinkárstva túhu;
tebe otroč chytrá z medeníc aj lúhu
musí vraj vykúzliť tokajčinu púhu.

Tebe šumí palma, hrdý platán, cypriš,
voňavých si pôdu rezied, ruží kypríš;
tebe zverín obvod, prúdna hovie rýb ríš,
teba nikdy nikde netlačí jho, ni kríž,

Veď oplývaš všetkým vyše miery, práva!
Dvíha ťa aj úklon, mammonárov sláva.
Lež čo z prázdnych ňáder? Lichý popol, tráva,
labuď mena tvojho v lunách Léty pláva.

Chudý chrt ja viesky, nie imania obrom,
nechlubím sa žrebcom, býkom, bravcom, bobrom;
nejdem na trh s jarcom, s dyňou, rascou, kôprom —
ducha môjho lány: v kráse, v pravde, v dobrom.

Letohrad môj rajský: tichá, vľúdna chatka,
prívetivá družka k boku si mi sadká;
šedé slychov brčky, čela vrásky hladká,
zvučnú rýmov hudbu diktuje do riadka.

V zelenom tu lúbi šantujeme kľudne,
načierame vedrom z Kastálie studne;
v červánkoch či rána, západ či keď rudne,
malinové ústka calujem jej cudne.

A brnkám na harfe, vzňatý syn ja vesny,
a vysielam vtáčkov rozmanitých piesní:
žalostnej o láske, medovej o tiesni,
k citlivým čo srdciam chodníček si kliesni.

Nemám zlata, striebra, hmoty nie som pút rob,
no korály, perly v mori lovím útrob;
a ponúkam lačným ambrózie údrob,
ľúbostkám vše smädným nektaru zas úkrop.

Takto žijem s múzou, jednoducho, skromne,
často ani nedbám, keď ma čo-to omne…
Honov, lesov, banknót nezostane po mne —
trudy mysle jednak tu-tam niekto spomne.

V. 18. X. 1917