ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cneje pútnik, chvie sa v pustovníckej skrýši,
so dňa na deň konca: hrobu loža bližší,
čakajúci s bázňou umrláčka cengot…
Vel keď volá k Sudcu, ktorý červ sa výši,
strašný slyšiac blenkot?

V celom žití dral sa, tu-tam zmýliv dráhu,
krvácal po raždí, hlad, smäd niesol, záhu;
pasoval sa s vetry, v mrazoch brodil, sparne,
pravda, právo, krása, na čo kládol váhu —
bez úspechov, márne!

Zveličiť chcel húfy z otročenej níže,
balzamom kvas trieť rán, ťažké snímať kríže;
uchlácholiť krivdy, kupy sladiť útrap —
Netečný, ach! zástup radšie jarmo líže,
nechce povstať z pút rab!

Osvety vzňal fakľu, vznešený snáh úkol:
rozptýliť tmy zhubné, blednych vrstiev úkor;
zjasniť ducha obzor, vzdelanosti zájmy…
Tupý odpor zrúkol, pochodeň, ach! sfúkol,
hanby pral ho krajmi.

Nespľasol mu plam, nie! ďalej blká vatra,
s apoštolským ohňom nemravu tlum pátra,
z brudných láka jaskýň, z jarúh zve ku Kristu.
Necitný rod nemôž’ z hriechu vyvliecť šiatra
nív na pôdu čistú.

Nezlomí ho nezdar v urputnom tom harci —
Mätež nosia v modzgu, marvan v prsách starci!
I blahá si: podrast svätým vidám získa…
Divá, bujná mládež, rozpustili jarci,
brešú naň sťa psiská.

Preč, preč z luzy tejto! rozhorčeno vzdychne,
surový kde nevďak, výsmech kujú vyhne,
drúk za zdvihu činnosť, ideálov lásku — —
A vzchytí ho víchor, Boh vie, kde ho švihne,
v ktorom grúni, jasku?

A nesie ho s vášňou, strnádku sťa jastrab,
zmieta jako lístok, zmrví ho, ach! na strap,
trepe hôr o útes, drzý bije o strom…
Orol šľahá krýdly, hotuje vlk zas driap
v huku lesov ostrom.

Cupne korisť živlov, bystrým tonie prúdom,
škorúpka sťa vajca zlosti hnaná súdom:
príval po nej šplechce, lejak na ňu pľuští…
Vysotí ju pien rut s mdlým bolesti údom
tmavej na breh púšti.

Mizantrop tam schradlý mieru najde špetku.
Spovedá sa hviezdam, zurku žriedla, kvietku,
a kope si posteľ, testament si píše;
v milosrdie Pána skladá úfnosť všetku,
v blaho večnej ríše.

V. 13. IV. 1917