ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Helenka, Helenka, roztomilé dieťa,
sivé tvoje očká tak mi ľúbo svieťa,
jako priam dve hviezdy v čiernej noci, hustej,
tie sú kmitom, bleskom duši temnej, pustej,

Čo ťa ja vše spatrím z tieňa svojho stánu
kúkoľ, šmatlák štibrať, zbujnelý vres lánu,
zabudnem na všetko, čo ma zjedá, trápi,
peknejšími vídam žitia svojho šliapy.

Duch tvoj čistý, jasný, myseľ bystrá, dobrá,
zahluší, oj, snadne smutu-rmutu obra.
Líčok tvojich mliečko, kde sa ruže kúpu,
hryzúceho hruď mi zrie chuť supa hlúpu.

Ty srdečnosť rýdza, blahožičnosť našská,
veselosti zdroj ty, poslužná ty láska;
švarná kľudu víla, čo len kúzla má sen,
sladký súzvuk piesní, šumná nebies báseň.

Bečelíš si hrivnu, ceníš, vážiš postať,
vznešená, hej, vôľa: vodcom dietok zostať!
Učíš, cvičíš mládež, bez pyšnosti, chvastu,
ty včelička pilná, šľachetný chceš ráz tu.

Hoc povinnosť viaže, pútajú ťa práce,
ochota i vďačnosť rada ku mne chváce.
Hoc maličkých stálou musíš strážiť vartou,
neprestávaš jednak pečlivou byť Martou.

Starieš sa, hej, o mňa, starieš sa ty nežne,
odbavuješ bodre drobnosti dňa bežné.
Ty si manny pŕškou, nektara ty žriedlom,
óh, radosť, óh, rozkoš v bytí mojom zbledlom!

Pánboh tebe zaplať, srnča moje hezké,
sprevádzaj s milosťou v povolania stezke!
Pánboh tebe zaplať, požehnaj ťa vždycky,
vesnická ty nymfa, zjav ty poetický!

V. 23. IX. 1911