ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvetuľka, oh, Kvetuľa, nevoľný stvor božský!
Čože ťa to zašlo, hej? Zdrnči, čo ti schádza!
Osovená dychoríš hrantové^[3] na dosky,
nebraží sa^[4] vika ti, svieži ovsík, mládza,
nie telinky tľosky.

Indy veru chrumkala ďatelinka chutná,
pohadzovať nestačil pečlivý ti skladník.
Včuľ ťa čosi omína, nesnádz kási putná,
že ti nejdú brambory, burgyňa nie, ľadník,
nápoja ni putňa.

Bývala si tlstá, hej! včuľ ti vidno kosti,
vyčnievajú kĺby aj, omacať i rebrá.
Prv len bľusknúť na teba, bolo techy dosti,
teraz nie si hodná však šesťdesiat ni striebra,
tak ťa ničia pôsty.

Nerumigáš, chudinka, nevábi ťa kúdol,
meravo len pozieraš rebríka na šteble.
Pre teba môž’ pupencom paše voňať údol,
nesiahneš, haj! netúžiš ani len po steble,
drievny všadehúdol!

Nedaj sa mi, políž ma, núti práškov dience,
šindľovec či štuchá ťa, zápek v knihách trápi?
Žvykaj, moja, vtytlem v raz cesnaku ti v sience,
mačúcha i marúnky, ripsom natriem chriapy,
cibuľky dám vence.

Felčiar čo ti predpiše, s ochotou prijm’, vďačne,
vychľupni si olejka poriadny za žajdlík.
Vystrebkaj si, ponuknem, jak ti bampeľ zlačnie,
vareného vínčacka, horkej soli randlík,
uleví snáď značne.

Óh, tak ľúto jest ťa mi, skormútená starká!
s opaterou šetrivou, s opekou ťa liečim.
V šechtári veď mliečka tok prinášala Barka,
rada voždy bola si: poslúži mi niečim
kerňa, lovich, várka.

Slúžilas’, oh, verne mi, stravy dala článkov,
zahriatemu terbuchu milo padla kýška.
Chúdeži si žičila cmaríka do čbánkov,
maselko si s bochníkom smačne hrýzla strižka,
tvaroh ústa pánkov.

A keď si ma niekedy obdarila býčkom,
priprskly hneď súsedky, vďačiť sa ti chrásty.
Rozkoš plála tvárou im, striekala krv líčkom:
bola vám to kurasta, pupkovicou časty!
chválily sa strýčkom.

Nuž a včiľ jak biedna si, v tichom chrchleš kútku,
prameň žitia mojeho deväť, deväť rôčkov!
Kýsi červík zjedá ťa, zachuchmaná v smútku,
neprichádza do svalov sily ti, do bôčkov,
zdravia za parútku.

Vstaň, kravičko mrzutá, vzchop sa, stvoru božský!
prejav živosť nejakú, hoci hneď i skromšiu!
Pozriže sa veselšie hrantové na dosky,
veď som už aj odbavil za neborkú omšu —
prijm’ dcérušky bozky!

V. 15. VIII. 1914