ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz som vyšiel z hniezda z chrapúňov tej diery,
neborké čo ľudstvo hrozná hryzie vojna.
Súrny velel prímus, škrata nehôd hojná,
vykradly ma sánky sedliackej zo sféry.
Nuž keď tak znel termín, drepel som si v korbe:
papuče na hýčoch, písma v úrad v torbe.

Pochodil som krásne! Odbavivší práce,
tu máš, Bože! odmäk. So striech kapčí-chľapčí…
Ani na krok mokrom! nerozum ty chlapčí!
Vieš, čo zápal pľúc je? Zaraz pichá, láce!
Ber sa v útul dáky, kam neblúdiš beztak!
Nehľaď, že ti z kapsy kelner schytí šesták!

Vpratal som sa z plichty do hotela náhlo,
prázdny siení priestor prijal moju trému.
Obavy nôh, mnel som, pri villáňskom zdriemu,
uschýnala vlhkosť, ako srdce práhlo.
Žilina či Zsolna, centrum mojej púti!
že som v tebe dneska, tak to smúti, rmúti.

Aj doma som sám, sám, povaha to starká, —
nuž i tuto sám, sám, v živom tomto meste?
Niet s kým slovka preriecť — — Kosti moje, lezte!
Najmilšia mi jednak tichosti tá farka.
Hoc i hrubian, podliak v okolí štve husto,
vľúdnych do tých múrov ťahá moje gusto.

Rušaj, hybaj, prac sa k povinnosti hajnu,
po výkone hajna knihovne do sväzkov!
Tam sa voždy stretneš s rozhovorov láskou,
tam si stále najdeš stravu ducha prajnú!
I zhltol ma rýchlik, vypľul pri Čuhárni,
do vajčovských do hmlísk dovliekol voz tárny.

V. 28. II. 1917