ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strašlivá noc: matných príšer nával!
Nemal som jej nikdy, nikdy!
Bledý mesiac nad mračienky plával,
čiernych tieňov metal kypty.
Zdriemnuť, usnúť čo len trošku
nedajbože na tom lôžku!…
Pri zdi, hach! sa čosi šúcha,
jako krýdlo, vlečka rúcha —
až pot mokrí čela kožku.

Čo to môž’ byť, Spasiteľu Kriste?
Tak to čuchre, driapka, škrabká — —
Cukot v lýtku, mykot cítim v liste —
v kúte papre čiasi labka.
Šuchor, mavot viac sa blíži,
jak to desí, srdcu blíži!
Znak to azda, zvesti cek to:
zmiera kdes’ mi drahý niekto?
Pomôž, pomôž Ty na kríži!

Luna divné vôkol hádže rýsy,
stolík puká, čos’ doň pizne…
Duch lomozný, vyzraď: kto si, čí si?
Album kmaská, podobizne.
Hlavu vhĺbim do vankúša,
neustáva, len pokúša…
I modlím sa za rechtorku,
skonavšiu toť, za neborkú:
pokoj duši! ať nevzrúša.

V mdlobe vlhkú k slychám stískam duchnu,
lom s makovmi čujem vetrov.
Do knihovne kés’ paprčky štuchnú,
kostolníkov škripí petrov.
Chytnem, prižnem knôtik sviece,
kol plamienka psota liece.
Jastrím, skúmam: čo šelestí?
Ani chýru o neresti!
Sfúknem svetlo, nač trbliece?

Tamvon jazdí, hvízda sebe víchor,
čučím, hútam cný na sovku.
Pod gaštanmi vyje, skúka psí chór,
ah! čos’ čuplo na pohovku.
Nedbám, nedbám, ak máš právo,
dláv ma, tajný zjav ty, gniav, ó!
Skikiríka… Svit na prkne…
Z uhla vrábeľ k oknu frkne…
Ah, bodaj ťa, kliaty brávo!

V. 13. XI. 1916