ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sbohom, ústav katolícky,
poslednýkrát som tu zjavne!
Zavrhol ťa duch vesnický,
sťa kutriska klky, hlavne.
Zavrhol ťa… Hanba, hanba!
U sedliaka hanby niet!
Smrť vyniesla skučkov gamba:
nuž prehltneš hrobu jed.

Zomrieš navždy, zmizneš večne,
ľahostajný je tvoj kresťan.
Zločin spácha vraždy priečne,
ať len cudzí náuk je stán.
Slza slzu z oka lúdi,
citné srdce sviera bôľ;
nesníval som: dav tak zblúdi,
prestrašný ma švacne kôl.

Nemíval som, veď vždy pokrok,
svetlo, lásku sial som v obci:
Nebuď štátnych jariem otrok,
vystav sienec v Krista kopci!
Horlil som ver, obeť núknul,
myš hoc kruchty, pozdvihu.
Chrapúň, žgrloš razom fúknul,
plán môj srútil vo švihu.

Nešťastný nuž netečníku!
keď si kopnul cirkvi zákon,
a na starkú zdvíhol dýku,
o zem praštiac hnevu hákom:
i z detičiek božiu bázeň
trháš, metieš semotam;
slabíš vieru, mrav i kázeň,
rod svoj hádžeš trampotám.

Nebohá si, škola sprhlá,
sbor ťa zdeptal skuhravosťou;
háveď podlá: žrať, piť zvrhlá,
nesvedomská, chýrna zlosťou.
Pohrab tvoj, hľa, vykonávam,
smutné žiaľu requiem;
patričnú ti poctu vzdávam,
skvelý veniec ti vijem.

V. 17. V. 1915