ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tratia sa mi, Bože! tratia
vrstovníci, dráhy bratia
ciel do temna, do mohýl.
Oplchlé ja kňažča, biele,
sronené cniem v brestu miele,
omráčený jako hýľ
na halúzke trúchlochvíľ.

Aj ty, môj, óh! priateľ drahý,
opustil si sprhlé prahy
pozemského pobytu.
Roztrhol si, chuť čo priadla,
šľachetnosti opevadlá,
nadhviezdia za nemritu,
ružu raja rozvitu.

Preletel si náhlo, náhlo,
kam ti srdce lásky práhlo,
v majestátny blesku svet:
kde je roztoch blaha večný,
hymn kde božstvu nekonečný
plesá-jasá v slávy stred
rozkochaný duše vznet.

O čom písals’, ako Pázmán,
viery brilliant, sladký ráz mán,
vidíš, vidíš: v pravde to!
Mravov kryštál, prameň Kristov,
čo si hlásal trúbou čistou,
márne diablov teneto!
krásna vidín jar, leto.

Rumnolíce deťurence,
v zlatých vláskoch ľalíj vence,
obskakujú kol teba.
Salve! salve! Bosco chvály,
neviniatok otče stály,
ochranný plášť, veleba:
uži v stred nás kus neba!

Vďačnú chúdež, mdlých vdôv družbu,
ktorej kojils’ krušbu-súžbu,
čuješ výskať stešene.
Svetlé chóry cherubínov,
nádherných rty serafínov
vítajú ťa nadšene —
všade slasti vlnenie.

Spanilých strún, píšťaľ Cilka,
ľubozvučnej hudby milka,
pozdraví ťa veselo.
Prijm’ hold žiary, prajnú plácu
za množ únav, česti prácu
ktorej sa ti vždy chcelo —
prijmi brečtan na čelo!

Vznešený zjav katolícky,
zbrojnoš cirkvi heroický,
verný školstva súdruhu!
Skvej, raduj sa, ríš požívaj,
za mňa, chúďa, Pána vzývaj,
by mňa z útrap, krívd pruhu
do slniečka vzal kruhu.

V. 8. VII. 1917