ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobre mi je, dobre, srdiečko mi šopce,
na radostí bľuskám usmievavé kopce.
Vlny slasti chlípem, čaše blaha ľúcham,
v samopašnej vôli kalamajky strúham.

Sám po sieňach blúdim, veru, svete, sám som;
obstríhli mi brčky, čo si počne Sámson?
Bez pomoci ľudskej na čože sa opre?
Kuš, kotrbsko, nepleť,!… Dobre mi je, dobre!

Mám ja tlum poslušný, ušľachtilý, zdatný,
charakteru kryštál, počestnosťou znatný.
Čoho sa mi zachce — naopak sa stáva,
statočný, hej, húf to, sláva buď mu, sláva!

Zvelebuje skuhrosť, prázdeň ľúbi chrámu,
hebrejský za žajdlík dá i Dalajlámu.
Kníh, novín, škôl, jednôt — neopakuj nikdy!
ináče ti z ramien holé zbudnú kypty.

Na verandu ciepkam, v klasikov sa vhrúžim,
hmotári ma mydlia, že po snílkoch túžim.
Luhami ich bŕdnem, vábné kvety sbieram,
ideály čerpem, holdujem dúm sféram.

Škutľuje ma šťastie podniku pri každom:
v bezdné kapsy Pánboh zlata prší dažďom.
V stajni tančí potkan, k myši myš sa túli,
v ošarpanom cárku mašička si grúli.

Vládnem však aj inším… Zri Kvetuľku starkú,
Hvezduľku i bystrú, hrdličiek i párku.
Tie ma kŕmia kýškou, tieto nótia z rána,
vycukrujúc s lôžka chrapkavého pána.

Pestujem stehlíka, čížika i v klietke,
kanárik štebotká hravé túžby, medké.
Kohút stráži sliepky, kačky zdobia dvor mi,
zob, drob trúsim žično, hájim predo tchormi.

Držal som aj psíka i kočičku hezkú —
zvijas, škrtil vajcia, škrata, drôbež v bresku.
Nebol možný odvyk… Skočím k puške vernej,
rypnul im do pudla… Snijú v zemi čiernej.

Hľa, zveľatku Kroisos, majestátny kráľ ja!
požehnania centy v krky sa mi valia.
Vrstvám, plukom hudiem, frčky froním radcom,
bohatstvami plýtvam, gruntom, lánom rád som.

Jedno ma len trápi, kutyaláncos adta!
memôžem si mľasknúť: hí, bŕr, čihí, hatta!
Hoc by mal aj bričku, korbičku aj šumnú,
nač mi to bez pejkov? Obe sveril humnu.

Čajda! hej, humienko, to je vám len krása,
bez čapice, bez vrát; choroba ním striasa.
Vystúpim aj ostro, požiadam i pekne:
Prijde felčiar, prijde, žilu mu vraj sekne.

Nuž dostane flajster? Techa vzruch môj stíši.
Tlačím jemný baršún v bujných záhrad ríši.
Slúcham šelest listia, hrkotných žbĺn riavu,
čo milostne ľúba svislé byľky, trávu.

Počúvam slávička kviľby v krovia húšti,
čuhám: strakoš, huncút, bedrúnky jak truští.
Nadýcham sa sviežej ruží, rezied vône,
lahodím si v chládku milej brestov tône.

Pri pohodlí toľkom čo mi ešte chýba?
Hrad na stračej nôžke, rajského kus hríba!
A preto ziap, múzo, trúb, hrdosti obre:
plesom slasti plávam, dobre mi je, dobre!

V. 18. IX. 1911