ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasadol si komasáčny výbor,
nezná žartu, taľafatiek, prípor.
Mapa pred ním, pinty vína,
borovičky, šnapsu…
Hej, tá deľba um omína,
molestuje kapsu.

Čo si počať, aký vyniesť výrok?
Vojna víri, protestujú, zlý rok!
Chlapstvo mláti na bojišti,
nepriateľa láce…
A robuškám duša piští
úmornej od práce.

Sprotivia sa, nedopustia deľby!
Planý výkroj ktorý chumaj chcel by?
Grapu, hlinač, strmú škvarku?
Ľud bijúca krivda!
Bolo by to hurtu, nárku,
jako posiaľ nikda.

Tak je! Štrngnú, pijú, jako dúha,
darmo merník, darmo kolky strúha!
Nesmie vkročiť, nie, do obce
s hladnou čvargou kármo!
Nesmie snívať, grunty zlopce^[9]
a na krk dá jarmo!

Mali už raz inženiera ver’ tu,
oplel sprostač, ufujazdil v čertu.
Pobral telce, vepri, šúri —
švábov zahnal inde!
A keď šípil: tlum sa búri,
frk! nechal ich v brynde.

Nechce roľnič viac tých pánov, nechce,
dosť ju bieda, zúboženstvo lechce.
A si brnknú, určia heslo
ohňom liehu spiati:
Styk do rúk, levč, pocoš, trieslo:
zlámať rebrá, hnáty!

Očuje to sedriálny sudca,
vzlietne povel: žandár, vojín: kľuď sa!
I dopáli zbrojnoš friško —
meria pán zem gazdov…
Besná sedľač mlčí tiško,
jako voš pod chrastou.

V. 23. VIII. 1915