ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Holubinka trúchla, čože ťa tak pichlo,
s Vajčovky že stránia k Oravienke rýchlo,
do nového bydla,
švihly tvoje krýdla?
Krahulci, oj! žrútni, padúchovia podlí,
v hĺbku chorých útrob džoganisky bodli,
stavali ti sídla.

Bezočivosť čierna, nešľachetnosť zrejme!
Príčinu keď pátram, láva hnevu prejme
modzog, ľadvie, kosti,
žhavé štuchá osti.
Čos’ myslela dobre, prekrútili mrzko,
aby nežné srdce zmalátnelo brzko
sieťou planej zlosti.

Vyhrali nuž, pravda… Pekelná, oj, pravda!
Mamľasov dvoch nápad bôľny úder zavdá
vzdelanosti triemu,
muchy kde včuľ driemu,
opustená mládež v darebáctve hlivie;
kde-tu spomne triedu, za šašonkou clivie,
duše žiada krému.

Rodičovia prchkí na ríf kliatby súču:
ošemetná detva tichosť ruší rúču,
šramot robí v chajde,
trepe, čo kde najde.
Škutľuje sa vpospol, kučí vlasy, riafa,
obuškom sa tlčie, zlomky froní ráfa,
i na lup si zajde.

Bodajže sa z pekla nevymotal nikdy,
dolinky čo vieskam toľkej napral krivdy,
pajedného smútku!
zrieť ho v každom kútku.
Bodaj by judášov zákernícka čvarga,
čo na školy úkor mammonárstvom cvargá,
strelu žrela prudkú!

Nuž takéto ódy, rapsódie husté
z chatrčí tu slýchať, v chujavičísk šuste,
často, často, často,
až domŕza nás to.
Čo získala banda, ký osoh má v celku,
neúnavnú z úľa že vyhrýzla včelku?
Úst nalieha na sto.

Mlčia uky, mlčia. Veď ubrnklas’ náhlo.
v Babej Góry prasvet, kde ti oko práhlo,
Magury do ríše,
ľud kde vľúdny dýše;
sokoli kde krúžia, kolotajú orli,
rozkochaný básnik hviezdy sláviť horlí,
zlaté dumy píše.

Zelený tam luh tvoj, vrúcnych námah postať.
Raduje sa úprim, že ťa mohol dostať
osvety na prácu,
ľahodnú za plácu.
Dožičivý tlum ten, hoci v tvrdej vojne,
vďačí sa ti s láskou, čím len môže, hojne —
biedu tvoju lácu.

Lososy, pstružíky vyskakujú z riavy,
prívetivý srnček z hôrnej mihá trávy
ručaja pri lekne,
dovádivo, pekne…
Švítorné aj vtáctvo, v krásnych zorách bresku,
pozdravuje družku roztomilú, rezkú:
salve, salve! riekne.

Spevárov tých koncert i mňa volá k oknu,
keď vyzíza slnce… Kvety tabiel moknú…
Trúchly žitia objem!
V spomienkach si hoviem…
Útlocitý stvor ty! Ľúto mi, ach! ľúto…
Tak otupno vidieť samoty púšť túto —
Lež komu to poviem?

V. 12. II. 1917