Zlatý fond > Diela > Zpod Ľadorhory


E-mail (povinné):

Dlhomír Poľský:
Zpod Ľadorhory

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov

Do Oravy


Holubinka trúchla, čože ťa tak pichlo,
s Vajčovky že stránia k Oravienke rýchlo,
do nového bydla,
švihly tvoje krýdla?
Krahulci, oj! žrútni, padúchovia podlí,
v hĺbku chorých útrob džoganisky bodli,
stavali ti sídla.

Bezočivosť čierna, nešľachetnosť zrejme!
Príčinu keď pátram, láva hnevu prejme
modzog, ľadvie, kosti,
žhavé štuchá osti.
Čos’ myslela dobre, prekrútili mrzko,
aby nežné srdce zmalátnelo brzko
sieťou planej zlosti.

Vyhrali nuž, pravda… Pekelná, oj, pravda!
Mamľasov dvoch nápad bôľny úder zavdá
vzdelanosti triemu,
muchy kde včuľ driemu,
opustená mládež v darebáctve hlivie;
kde-tu spomne triedu, za šašonkou clivie,
duše žiada krému.

Rodičovia prchkí na ríf kliatby súču:
ošemetná detva tichosť ruší rúču,
šramot robí v chajde,
trepe, čo kde najde.
Škutľuje sa vpospol, kučí vlasy, riafa,
obuškom sa tlčie, zlomky froní ráfa,
i na lup si zajde.

Bodajže sa z pekla nevymotal nikdy,
dolinky čo vieskam toľkej napral krivdy,
pajedného smútku!
zrieť ho v každom kútku.
Bodaj by judášov zákernícka čvarga,
čo na školy úkor mammonárstvom cvargá,
strelu žrela prudkú!

Nuž takéto ódy, rapsódie husté
z chatrčí tu slýchať, v chujavičísk šuste,
často, často, často,
až domŕza nás to.
Čo získala banda, ký osoh má v celku,
neúnavnú z úľa že vyhrýzla včelku?
Úst nalieha na sto.

Mlčia uky, mlčia. Veď ubrnklas’ náhlo.
v Babej Góry prasvet, kde ti oko práhlo,
Magury do ríše,
ľud kde vľúdny dýše;
sokoli kde krúžia, kolotajú orli,
rozkochaný básnik hviezdy sláviť horlí,
zlaté dumy píše.

Zelený tam luh tvoj, vrúcnych námah postať.
Raduje sa úprim, že ťa mohol dostať
osvety na prácu,
ľahodnú za plácu.
Dožičivý tlum ten, hoci v tvrdej vojne,
vďačí sa ti s láskou, čím len môže, hojne —
biedu tvoju lácu.

Lososy, pstružíky vyskakujú z riavy,
prívetivý srnček z hôrnej mihá trávy
ručaja pri lekne,
dovádivo, pekne…
Švítorné aj vtáctvo, v krásnych zorách bresku,
pozdravuje družku roztomilú, rezkú:
salve, salve! riekne.

Spevárov tých koncert i mňa volá k oknu,
keď vyzíza slnce… Kvety tabiel moknú…
Trúchly žitia objem!
V spomienkach si hoviem…
Útlocitý stvor ty! Ľúto mi, ach! ľúto…
Tak otupno vidieť samoty púšť túto —
Lež komu to poviem?

V. 12. II. 1917




Dlhomír Poľský

— príslušník tzv. básnickej medzigenerácie, autor lyrických básní s ľúbostnou, prírodnou a náboženskou tématikou Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.