SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na Michala


Päť mi krížov tlačí plecia,
neprežil som času preds’ ja
         nikdy, jaký dnes je!
V hmlisku prišly drobné dietky:
k stolu Pána, ľúbe všetky,
         úslň ich dom’ nesie.

S dve-tri chvíle, zhučí víchor,
nedajbože, čoby stíchol,
         slivač, jablč striasa.
Roztrhnú sa mračien kráže,
vľúdny blankyt sa ukáže,
         modrá výšin krása.

Lež ký div to? Zhrmí, zhuhle
kdesi v chmúrnom sveta uhle,
         sprší lejak hustý.
S chladným dažďom chumeľ sniežku,
krúpy trepú v chrasti briežku,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
         len tak pľuští, šustí.

Prejde plichta, hromov tresky,
usmejúc sa Pán nebeský,
         poteší tvár smutnú.
Bystrá mládež, frk! do záhrad,
rozkošný to bude návrat,
         vlečúc ovoc chutnú.

Takto zkŕsa často vskutku
v ľudského tiež ducha kútku
         hatly-matly ihra:
búrka-pokľud, žiara-temno,
žiaľ, bôľ-ples, jas, drzo-jemno,
         jed-med, ztrata-výhra.

V. 29. IX. 1914