ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cný hľadím, hľadím oblokom
na záhradôčky pestré kvietky.
Hyb, chvev mihotným zriem okom,
vo hrách šelestu dlejú všetky —
a v tíšku zaspia hlbokom.

No hoc si zdriemu, hojdajú
ma sviežim dychom tuhej vône.
A šepcú sladký sen taju
do pohrúženej ducha tône…
Óh, voľkajú mi, voľkajú.

Hľa, nebies mesiac skúmavý
jak zavše na mňa bľuská!
I pádi s výše v dúbravy
raz jedna z hviezd, raz druhá bruská,
i splaší vozduch ihravý.

Ten dujný vetrík z opodiaľ
mi kúsi bôľnu vnáša túhu.
Ah, sláviček môj, tvoj to žiaľ!
si rojčiš v húšti, v kalín krúhu,
melancholičný noci kráľ.

No šteboc, druh môj, veď tebe
zvuk srdiečka ten víri snadno,
vo krásy čistej velebe.
Lež, haj! keď nútra vtoniem na dno,
sa zhrozím: kal tam, brud, zrebe.

I spev môj preto koľko ráz
je chmúrny, temný, trpký, ťažký!
Mňa preľaklého prejde mráz,
keď trosky útrob dám na vážky…
Však rozjatrím sa zas a zas.

Óh, znov’ sa zdvihne chuti rtuť,
krík ruží v kyprej vzkvitne pôde.
Vtač radostí sa cítim kľuť,
keď chvíľa šťastia kradmo dôjde…
Óh, rozjar mysle zasa čuť.

Nuž nótim, dumný sláviček!
tak rozkošná je tá nocička.
Vo kmitných letku mušičiek
tvoj akkord kúzla ma učičká
do blahých raja dušičiek.

V. 10. VIII. 1914