ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Funí vietor, husté metá páperie,
biedy vtáčka v chodbu fary doperie.
Vítaj, vítaj, sýkora,
zúbožená ty stvora!
Víchra sem ťa vohnal údol?
Prijmi vľúdny sienka kúdol:
dá ho lásky podpora.

V nebývanej, kľudnej izby obloku
úžitkuj, hľa priestraň voľnú, širokú.
Zobkaj mušky, semenec,
štipkaj zvädlých býľ veniec!
Však len skopnie, skyprie vesna,
vychytí ťa vábnosť plesná
v kŕdeľ tvojich vtáčeniec.

Uchlácholím neboriatko prívetom,
hoc do jari rozlúčim ho so svetom.
Nastelem mu tráv, mochu,
natrúsim zŕn, mŕv trochu.
I jabĺčka svieže krajce
povešiam i chutné vajce,
nech si hryzká v roztochu.

Spriatelí sa, keď si črievka obživí,
zkúsiac výjav priazne u mňa pravdivý.
Stvára šanty veselo,
činčaruje si smelo.
Vyskakujúc zrie cez tablu
snehu, ciagľov púšť preziablu —
Vyjsť by sa jej nechcelo.

Mňa radosť dme, sladký pocit, potecha:
Prezreteľnosť chúďa zhynúť nenechá!
Nemá sevu, stodoly,
strieň, ľad v hájoch i v poli:
predsi, predsi musí dostať,
čoho žitia žiada postať!
Srdienko ju nebolí.

A jak i snáď kedy-vtedy zaclivie,
bez druha že o samotni bdie, hlivie,
pomyslí si: gazda môj
stramoty tiež deptá sloj…
Predsi má i kde-tu kvietky,
nedá ich za spolky všetky — —
Tak je, vtáčku! Náš to stoj.

V. 13. XII. 1917