ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veje vietor lesom, stráňou,
bledý smútok tiahne pláňou,
vzdychá pláňou, skúka husto:
všade mŕtvo, všade pusto.

Sivé hmliská, hrubé chmáry
váľajú sa po chotári.
Tvár slniečka mraky viažu,
ti ho za svet neukážu.

Stromov pýchu, sadov kráže
ostrý fujak strihá, kmáše;
a čo listie metá, trúsi,
úzkosť šepce, trpkosť kúsi.

Zmizla vôňa, kvetov krása,
trnky, šípky mráz otriasa.
Svižné vetvy — holé gáne,^[1]
čo len pozriem, slza skanie.

Ošumely hory, háje,
ah, umĺkly grúňov báje,
Mrzutá vtač v skrytoch biedi,
iba havran lupy sliedi.

Čierny úhor, mĺkvy prieloh,
šedý sron dlie v grapách, dieloch.
Žiaľu, bôľu hŕba hojná —
zvädla, zvädla radosť kojná.

Vyschla rozkoš vesny, júla,
po strniskách rmut sa túla,
chvejná trúchlosť, clivá tieseň —
Óh, stramotná žitia jeseň!

V. 4. X. 1912