ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oželievam kanárička:
usnul, skonal nenadále.
Oves krýdľat, nemé vále
sústrasť plodí, šmurné žiale…
Ja sa rmútim,
on v kra tôni,
v kvetín vôni
si buvička,
nežno čičká,
krytý hantom, hebným prútím.

Bečelil ma, ráčil vždycky,
vedel: druh ja, kobzy znateľ,
spevu túžob, krásy priateľ —
nesroní nás nehôd fátel!…
I snuvával
v sličnej klietke
dumy medké,
idyllický
zun, vesnický,
až ho smrtný zdrvil nával.

Ah! umĺknul, ležká, drieme
virtuóz môj, nebožiatko,
čo mi nótil ostro-hladko,
hruď dojímal horko-sladko —
zhynul v krátku…
Zloch, ďas špliecha —
hniť nespiecha!
My, haj! tlieme,
mdlieme, mrieme…
Ľúbko môj, ah! práchnie v sádku.

Sú, čo bluznia, hromžia, čo štvú,
kopú pravdu, ľudstva práva;
ktorých sprievod: krívd, zhúb láva —
žinka im, nie vence, sláva!
On, stvor siene,
v rabstve čírom
triliek vírom
slúžil Božstvu,
dvoril množstvu…
Oplan hýri — vtáčka nenie!

Zanechal ma v duchu clivom,
v otupnosti, stramotnosti.
Izba pustá, klec ľútostí,
v ničom techy, spokojnosti.
Bo veď — nie ho!
Nečuť hlásku:
javiť lásku — —
Ztraty vplyvom
v trude tklivom
slzou kropím pamäť jeho.

V. 24. V. 1913.