Zpod Ľadorhory
Autor: Dlhomír Poľský
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian
Po konárkoch šuchorivej lipky
brní, brní chladný vetrík, šibký.
Padá, padá bledožlté listie
na pažitník v žalostivom šviste.
V úponkách aj viniča sa šúcha,
kmáše svisky bronzového rúcha.
Zaletí si v bučiny svet snadno,
hrdzavý šat šmyčí roklí na dno.
Trhá krvi, zlata, striebra barvu,
včude šetrí smaragdovú larvu.
A čo blúdi, po halúzkach šparchá,
Ajolova tklivo zuní harfa.
Krahne listva, spŕcha, spŕcha husto —
trudnej, kvílnej elegie kus to.
Krepenejú prírody, hľa, krásy,
Zavítajú chumeľ, kryhy, ciagle —
Morenu však schytí jar na tragle.
i vyziznú puky, brosty kvietia,
svižné letníc svätojánky svietia.
Znova vtiahne zasmušilý podzim,
až sa chúliš, hánky mneš si od zím…
Podzim, podzim… choromysle tieseň!
Tvrdá pravda žitia môjho, nie sen.
Vlas mi sivie, čelo kryté brázdou,
v ušiach fujak sluch zahlúša gazdov.
Srdcom stíska, šťúplé údy slabnú,
vetché nohy so dňa na deň chabnú.
Neuzriem ja luznej azda vesny,
neoblaží spev ma júla plesný.
Nie kratochviľ, smavý pôžit, roztok —
chystá sa mi na druhý breh mostok.
Zmizne plytká radosť zeme, riedka,
všuchne v bielom obruse mi tetka.
Nuž, nech spatrím koštiaľa tvár divnú,
milostí len popraj, Bože! hrivnu.
V. 30. X. 1916
O autorovi
Dlhomír Poľský
príslušník tzv. básnickej medzigenerácie, autor lyrických básní s ľúbostnou, prírodnou a náboženskou tématikou
Galéria obrázkov
Obrázok
