ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 146, 20. júna (3. júla), s. 4

(Od nášho dopisovateľa)

V uhorskom sneme vyrábajú jeden zákon za druhým za slabej, veľmi slabej účasti poslancov. Teraz sa všade ohnivo diskutuje o zvýšení nepriamej dane na alkohol. Wekerle ako minister financií potrebuje zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu aspoň na 50 miliónov, lebo Uhorsko sa nachádza v predvečer kolosálnej pôžičky na štátne investície. Proti tomuto návrhu bojujú hlavne Chorváti, lebo zavedením novej dane utrpí ich oblasť. Návrh sa však predsa stane zákonom: predsedovia po jednej minúte odoberajú slovo opozičným poslancom, aby urýchlili diskusiu.

V Chorvátsku ešte stále panujú nezákonné pomery. Nový bán, barón Rauch, si vládne ako turecký paša; peštianska vláda mu udelila titul skutočného tajného radcu, aby mu zvýšila autoritu. Takto aj koruna je vtiahnutá do boja so srbo-chorvátskou koalíciou. Vôbec podľa všetkých príznakov koruna sa veľmi priklonila na stranu uhorských oligarchov.

Oficiálny orgán uhorských Rumunov Lupta píše, že volebná reforma (na základe všeobecného, rovného, tajného a bezcenzového hlasovania) neprinesie úľavu utláčaným národom, lebo medzi korunou a koaličnou vládou sa uskutočnila dohoda, že táto reforma nesmie zmeniť štruktúru snemovne: stavovský a oligarchický charakter tejto snemovne ako aj verejnej správy, škôl, a celej vnútornej politiky sa zachová a ešte väčšmi upevní. Toto má znamenať Dantovo „Lasciate ogni speranza, voi ch’entrate!“^[68]

Národom ostáva len vzdychnúť si a povedať: di tanti dolori^[69] sme na politickom poli nič nedosiahli!

A akoby predvídajúc márnosť svojho politického boja, národy sa začínajú sústreďovať na pole kultúrne a hospodárske. Prostý ľud začína čítať, vyhľadáva knihy, túži po slobode myslenia a obrazotvornosti, aby si aspoň tam oddýchol od ponižovania, otroctva a skutočnosti.

Na Slovensku teraz vznikajú nové tlačiarne, zvyšuje sa počet odborných, poľnohospodárskych, remeselníckych, finančných časopisov. Ožíva literatúra, a pritom nie dekadentská, ale národná, ktorá chráni odkaz otcov.

Ach bože, osloboď Slovanov od toho, aby sa v priebehu chystaného všeslovanského zjazdu začiatkom júna v Prahe nezopakovalo to, čo sa odohralo minulý týždeň na zjazde pokrokových slovanských študentov. Zišlo sa tam niekoľko sto „progresívnych“ mladých ľudí. A prvé, čím sa títo titani zapodievali, bolo stvorenie dvoch nových národov: ukrajinského a bieloruského, čo sa doteraz nepodarilo urobiť ani bohu! Predstaviteľ ukrajinského národa, pravdepodobne neúspešný študent — nedouk, menom Struk, pozdravil zjazd v mene 30 miliónov Ukrajincov — z Kyjeva, Charkova, Odesy, Černoviec atď. „Tridsaťmiliónový ukrajinský národ“, povedal, „má svoju históriu, literatúru, veľkosť a samostatnosť, čo nechcú priznať len pseudovzdelanci. Ale tento národ žije, lebo verí v bratstvo všetkých ľudí“!

Akýsi pán Obuchovskij, študent petrohradského banského inštitútu, prvý raz ohlásil svetu, že existuje ešte jeden národ, bieloruský, osemmiliónový, samostatný, s vlastnou históriou a literatúrou (a že tento osemmiliónový národ má noviny, vydávané latinkou pod názvom Nasza Niva),^[70] ale utláčajú ho vraj Poliaci a Rusi! Tento nový národ existuje 65 rokov, nik o ňom nevie. Treba sa vybrať do viedenského múzea; tam sa iste dá nájsť celá bieloruská literatúra a celý bieloruský samobytný národ, uložený vo vitrínach.

Hovorili ešte Moskovčania, kand. Jefimovskij — o hrdinstve Poliakov, Juhoslovanov, Ukrajincov, o Mickiewiczovi a Kopernikovi (spomenul aj Dostojevského), ale nepovedal ani slovo o ruskom štáte, o ruskom duchu v najnovších dejinách ani o existencii ruského národa. Splietal smiešne a pseudoliberálne frázy, táral o všeľudstve a o paralelnom toku všetkých slovanských potokov! Týmto dával zaucho nielen svojmu národu, ale aj prírode, ktorá nepozná paralelné potoky. Ale pozná potoky, ktoré sa vlievajú do riek, do morí.

Ozval sa tam aj pseudo-Slovák, akýsi pražský balbes^[71] Pavlů (ani meno to nie je slovenské!) hovoriac bez najmenšieho oprávnenia v mene Slovákov podľa vkusu hlúpych masarykovcov.

Poliak Ščenskij odhalil v ruskom živote a v ruských ideáloch „slovanský hekatizmus!“ Ale tu sa nezmysly už rozrástli ako muchotrávka. Serióznym ľuďom bolo neznesiteľné počúvať tohto mladíka, ktorý odtrhnúc sa od Slovanstva, naháňa fantómy, seje nesvár a srší z neho odporný jed — myšlienkový aj estetický, ktorý podstrčili predajní nepriatelia Slovanstva ako Masaryk. Bolo to všetko také nezmyselné, také neúprimné, také podlé! Mickiewicz by nazval takúto mládež „kostrami národov“. Nech sa akokoľvek prehrešil proti slovanskej myšlienke, predsa pri porovnaní jeho bludov s týmito ukrajinsko-bielorusko-česko-poľsko-slovenskými kostrami nechtiac objímeš v mysli starého Adama a odpustíš mu všetky protiruské a protislovanské výpady, lebo boli vždy duchaplné.

Bol protivníkom, separatistom, usvedčovateľom bratského národa, ale mal dušu. A tieto smutné figúry na zjazde majú namiesto duše schopnosť papagája zopakovať — aj to ešte nesprávne — frázy našich západných nepriateľov.

V Prahe sa o tento zjazd nik nestaral, a to je potešiteľné. Nezaobstarali ani lístky na výstavu a nepomysleli ani na ubytovanie. Pražská verejnosť sa k nemu správala vcelku chladne. Masarykov Čas^[72] hreší zato Prahu a usporiadateľov výstavy, pýta sa: „Kam sa podela preslávená česká pohostinnosť?“ Členovia zjazdu dostali od Prahy len 60 matracov bez podušiek a povolenie usporiadať jedno zasadanie v mestskej rade! Zbavili sa ich za pár korún!

Je to však pochopiteľné, lebo či môžu takíto rozvratníci, tvorcovia nových národov, hlásatelia otrepaných starožidovských fráz, ctitelia krajného separatizmu oduševniť mesto, v ktorom žili Palacký, Šafárik, Hanka, Brauner, kde spieval milý Svatopluk Čech, v meste, ktoré ospieval vo svojich sonetoch veľký Ján Kollár! Aj náš Tomášik zložil v Prahe pieseň „Hej, Slovania“ atď., ktorá sa stala národnou hymnou. Praha si natoľko váži samu seba, že nebude oslavovať hŕstku nezrelých študentov, ktorí hádžu kameň do posvätného hrobu otcov a predkov národa!

Úprimne si želáme, aby tento kocúrkovský „zjazd pokrokového študentstva“ sa nestal zlým znamením pre budúci celoslovanský zjazd.

V-skij