ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 74, 29. marca (14. apríla), s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Audiencia uhorského ministra obchodu Františka Kossutha u cisára v Schönbrunne veľmi potešila maďarskú šovinistickú tlač. Vôbec to neprekvapuje. V otcovi Ferenca Kossutha — Lajosovi — vidia Maďari stelesnenie vlády maďarskej rasy na území od Karpát až po Jadran a Egejské more (tak ďaleko siaha fantázia Maďarov), a jeho syn získal vysoké rakúske vyznamenanie — Rad Leopolda. Už sa zabudlo na to, že Kossuth — otec vyhlásil v debrecínskom kalvínskom kostole zvrhnutie habsburskej dynastie na večné časy a 35 rokov vyhnanstva v Turíne strávil zosnovaním sprisahaní proti Františkovi Jozefovi I. Zúčastnil sa na každom revolučnom podujatí (medziiným na expedícii^[25] maďarských dezertérov pod vedením generála Klapku, ktorá r. 1866 chcela udrieť do tyla vtedy už porazenej rakúskej armády).

Kossuth — syn tiež hlásal odtrhnutie Uhorska od monarchie, tvrdil, že medzi nimi sú len slabé zväzky personálnej únie, aj to len dočasne; lebo — ako syn gubernátora, on sám má zálusk, ak nie na Uhorský trón, aspoň na funkciu prezidenta veľkomaďarskej republiky, ktorá je ideálom strany nezávislých.

A teraz sa stal radcom v Schönbrunne, sám cisár sa s ním radí o najdôležitejších veciach celej monarchie!

Radosť Maďarov kalí len jedno: Kossuth v Schönbrunne a Kossuth v Debrecíne sú dve rozličné osoby nielen fyzicky, ako otec a syn, ale aj ako predstavitelia maďarstva. Lajos chcel zvrhnúť z trónu Františka Jozefa, kým Ferenc v Schönbrunne zavrhol všetky zásady strany nezávislých, a na hrudi s Radom Leopolda, ktorý kedysi skrotil maďarských oligarchov a separatistov, zvyšuje platy dôstojníkov a nižších hodností, zrieka sa akýchkoľvek „národných“ požiadaviek, a stáva sa človekom dvora, úslužným, ochotným plniť vysoké požiadavky vojakov, zvyšuje počet novobrancov atď.

Je to, pravda, krutá porážka intransigentného ultramaďarizmu, ale nám, nemaďarským národom — Slovákom, Srbom, Rumunom — sa preto ešte nežije ľahšie. My, verní cisárovi aj vtedy, keď nás kvôli tomu väznili, strieľali do nás, vešali nás, verní vtedy, keď sa habsburský trón zakolísal — sme odsúdení na to, aby nás zhltli nepriatelia národa. Všetky maďarské ústupky Viedni nestoja za takú zradu voči verným národom. Nemožno si predstaviť, že takáto politika nevďačnosti časom nevyvolá pomstu.

Ale my, nemaďarské národy, radi zabudneme aj to, že nás obetovali najkrutejšiemu odnárodneniu (lebo to, čo robia Nemci v Poznani^[26] je len žart v porovnaní s maďarskou propagandou vyhubenia), ak koruna nedopustí falšovanie volebnej reformy a postará sa o to, aby naše národy mohli vyslať do snemu svojich predstaviteľov na základe všeobecneho volebného práva bez ohľadu na majetkové pomery. Nechceme prijímať dary, nechceme nič okrem možnosti oznámiť urbi et orbi,^[27] ako surovo, do krvi nás urážajú.

V uhorskom sneme v dosť slabej slovenskej delegácii^[28] vyniká silou ducha, charakteru a rečníckym talentom dr. Milan Ivanka, rodák z Turčianskeho Sv. Martina. V týchto dňoch narobil starosti väčšine snemu — 400 členom aj predsedovi Istvánovi Rakovskému — takým silným úderom, že ešte aj Pester Lloyd,^[29] židovské a Slovákom nepriateľské noviny pri tejto príležitosti napísali: „István Rakovský bol prinútený zmĺknuť, keď mu Ivanka vyhodil na oči, že si nezaslúži takú vysokú funkciu.“ Národní poslanci aj napriek neveľkému počtu (16 proti 425} si vydobili veľké morálne víťazstvo.

Politické procesy pokračujú. V Kovačici už tri týždne súdia 96 Slovákov za to, že nechceli počúvať vo svojom slovenskom kostole maďarskú kázeň. V Hochštetne^[30] (Bratislavská župa) a v susedných okresoch dva týždne vypočúvajú ľudí za to, že hudba v Hochštetne hrala pieseň „Hej Slováci“, keď sa z politickej väzby vracal tamojší rodák Ign. Poliak, odsúdený na 4 mesiace vo Váci (Weizen) za malý článoček, uverejnený v prostonárodnom „Ľudovom hlásniku“, vydávanom v T. Sv. Martine. Žandári chodia po dedinách, zatvárajú ľudí, urážajú ženy, bijú ich a mučia, lebo sa previnili oslavovaním zločinca, keď počúvali hudbu na počesť odsúdeného Ign. Poliaka.

Revíziu rokovacieho poriadku uskutočnili v sneme per fas et nefas^[31] — násilím, porušením zákona o právach snemu. Predsedovia formálne vzali slovo slovenským a rumunským poslancom — urobili to svojvoľne a despoticky. Podpredseda István Rakovský povedal medzi iným rumunskému poslancovi Ladislavovi Lukáčovi: „Mlč, nehanebník, lebo ti strelím zaucho.“ A pritom Lukáč je kňaz, ktorý nesmie vyzvať za to Rakovského na súboj, čo je posledný liek národných poslancov proti urážkam, ktoré sa na nich sypú ako hrach! Hrozná situácia!

Na Morave urobil Slovanom strašný škandál predseda takzvaných ľavicových poslancov. Zorganizoval odchod zo snemu, na ktorom Slovania — po 60-ročnom boji — konečne získali väčšinu. Tento vodca sa volá dr. Adolf Stránsky, ale je to Žid; takto vyšla nazmar práca snemu, lebo po jeho odchode snem nemal právo rozhodovať. Je vôbec smutné, že slovanskí predstavitelia moravského ľudu sa dajú nachytať na udicu Židovi len preto, že je „antiklerikál“. Stránsky to urobil preto, lebo krajská správa mu neponúkla nijaké výnosné miesto. Slovania tu dokázali svoju nezrelosť a neschopnosť sami si vládnuť. Že sa medzi ľud vniesli spory o vierovyznaní, to je zásluha takzvaných pokrokárov — realistov. Ale ani „klerikáli“ nie sú bez viny. Prospech z boja liberálov proti klerikálom majú iba Nemci, ktorí tým silnejú a hospodársky ovládajú Moravu.

V-skij