ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, č. 50, 29. februára (13. marca), s. 3 — 4

(Od nášho dopisovateľa)

Pozornosť Rakúsko-Uhorska sa sústredila 2. marca (podľa ruského kalendára) a nasledujúce dni na malú dedinku Černovú, ktorá leží v Liptovskej župe pri Ružomberku na železničnej trati z Bohumína (Oderberg) do Košíc (Kassa). V tejto dedinke 27. októbra 1907 zastrelili 15 Slovákov a 2. marca sa začal súdny proces s ďalšími Černovčanmi — ad majorem Magyariae gloriam.

O udalostiach v Černovej sa písalo vo všetkých európskych novinách. Keďže sa však ozvali v nich aj falošné tóny, v krátkosti vysvetlím, o čo vlastne išlo. Černová, ktorá patrí k ružomberskej katolíckej farnosti, si postavila na svoje náklady kostol — pomocou rodáka tejto dediny, kňaza Andreja Hlinku. Ale spišský biskup Párvy, zarytý maďarón, dočasne odvolal kňaza Hlinku z ružombersko-černovskej farnosti za jeho aktívnu účasť pri voľbách slovenského kandidáta do snemu. Černovčania chceli počkať s vysvätením kostola, kým sa Hlinka nevráti. Ale biskup, bez ohľadu na ich prosby, poslal proti vôli občanov svojich kňazov pod ochranou 25 žandárov na čele s Pereszlényim, aby násilne vysvätili kostol. Ľud sa zhromaždil pred dedinou a prosil kňazov, aby to nerobili. Kone s kočiarom, na ktorom sedela deputácia vyslaná na vysvätenie, vrazili do davu; nastal zmätok, žandári bez výstrahy vystrelili do davu: 15 ľudí zomrelo na mieste, a doteraz sa nevie, koľko sa ich zranilo.

Bolo to hrozné, ale proces proti 55 Černovčanom za „vzburu proti vrchnosti“ je z mravného i právneho hľadiska ešte hroznejší: to je už uvedomelé kynoženie národa, a vyhlásenie, že slovenský národ ako taký nemá právo na existenciu, a ak sa pohne z miesta, čaká ho guľka, súd, väzenie a zbedačenie. Predseda ružomberského Okresného súdu Géza Chudovszký zastrašuje svedkov, ktorí svedčia o nevine Černovčanov, dáva im stokorunové pokuty, vyhlasuje za klamárov atď. Dôsledkom toho bude prísny rozsudok, väzenie a zbedačenie celej dediny.

Toto sa teda odohráva na severe nešťastného Slovenska. A na juhu, vo veľkej slovenskej osade Kovačica^[9] (Antalfalva) v Torontoľskej župe, kde žije 4500 čisto slovenských evanjelikov, chceli násilne zaviesť do chrámu maďarské bohoslužby, maďarské kázne a maďarský spev — tiež pod ochranou žandárov a okresného policajného veliteľa. Autonómna cirkevná obec právoplatne protestovala na konvente (a táto obec si sama vybudovala a udržiava chrám, faru a školy). Keď napriek protestu prinútili farára, aby kázal v maďarčine, všetci veriaci opustili kostol. Toto sa pokladalo za vzburu, povstanie proti maďarskému národu; farára (Čaploviča) vyhnali z farnosti a 2. marca sa začal súd proti 97 obyvateľom dediny! Justíciu ešte nikdy natoľko nevyužívali na národnostný útlak a vyhubenie celého národa, ktorý má 100 miliónov súkmeňovcov na troch svetadieloch!

V Budapešti ešte vládne politický chaos. Chorvátske voľby, na ktorých na celej čiare zvíťazilo chorvátske štátne právo a unionistické úsilie utrpelo nenapraviteľnú porážku, sú ranou na tele maďarskej koalície. Ale aj vo vnútri tejto koalície vznikajú každodenné spory. Všetci členovia sa zhodujú iba v jednom: kým sú pri moci, chcú si získať výnosné miesta a zlepšiť svoje financie. „Aprés nous le déluge“^[10] — ešte nikdy tak neprekvitalo ako teraz v kossuthovskom Uhorsku.

Volebnú reformu pripravujú takto: 1. plurálne volebné právo, 2. verejné hlasovanie, 3. hlasovanie podľa majetkových pomerov, 4. hlasovanie nie podľa obcí, ale v strediskách volebných obvodov.

Ale veď je to fraška, komédia, karikatúra, satira na všeobecné, rovné a tajné hlasovacie právo! Je len otázne, či s tým Viedeň súhlasí? Tam majú teraz v rukách moc, len o tom nevedia. Ešte vždy sa boja kossuthizmu — dokonca aj takého úbohého, aký je v súčasnosti. Vo Viedni ešte ani teraz nedôverujú národnostiam, hoci sa správajú korektne. Nechcú dôverovať nemaďarským národom, preto sa musia báť maďarskej hrozby. Lenže pozícia Viedne závisí jedine od nemaďarských národov! Keby sa tieto národy, porobené Maďarmi, pripojili k ich separatistickej politike, Uhorsko by sa muselo stať nezávislou, možno aj personálnou úniou pripojenou k Rakúsku. Ale Maďari sa nechcú pomeriť s národnosťami. Len takto sa ešte udržuje dualizmus.

V-skij

Telegram z Rozsahegyu, t. j. Ružomberka oznamuje, že v tomto procese maďarský súd odsúdil 4 Slovákov na 2 až 3 roky väzenia, 37 na 6 až 18 mesiacov väzenia a šiestich oslobodili. Či azda nie je tento Rozsahegy niekde v Macedónii?^[11]

Red.