ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 231, 5. (18.) októbra, s. 3.

(Od nášho dopisovateľa)

Už 13. septembra som napísal v 30. liste (Moskovské Vedomosti č. 219), že staré Rakúsko sa chystá na balkánsku kampaň; telegram vám už potvrdil moju predpoveď. Tento tichý a skromný dunajský štát v zahraničnej politike vyvinul odrazu hrdinské úsilie pripojiť Bosnu a Hercegovinu a zriekol sa Novobazarského sandžaku.^[104] O tom všetkom ste sa už dozvedeli, no iste bude pre vás zaujímavá mienka našich staroslovanov, ktorí v šľapajach veľkého Šafárika sledujú udalosti a národy nie z úzkeho a nízkeho hľadiska všednej utilitaristickej politiky, ale z vysokého majáka všeslovanských záujmov.

Bez retrospektívneho pohľadu nemôžeme robiť závery o budúcnosti dvoch pôvodných slovanských a pravoslávnych oblastí už od čias Cyrila a Metoda. A tento pohľad odhaľuje smutné perspektívy. S okupáciou, ktorú sprevádzajú — hlavne v Hercegovine — krvavé udalosti, nastala éra kulturtrégerstva. Navonok sa všetko blyšťalo ako zlato, uniformy, meče, železničné koľajnice, bosenský jazyk,^[105] ktorý vynašiel dr. Jagič, výstavba prepychových kúpeľov pri Sarajeve s takými palácmi ako v Gmundene a Wiesbadene pre zabávajúcu sa aristokraciu, strieľanie holubov, dostihy, elegatné kaviarne, a nad tým všetkým — nával všetkých rás, národností, vierovyznaní milého Rakúsko-Uhorska, ale hlavne Švábov, Maďarov, Čechov, Poliakov, Židov. Ale skutočné nešťastie národa ako agrárna otázka, upírsky daňový systém, položenie vakufov, čiže muzulmánskych cirkevných majetkov — to všetko ostalo po starom. Nové je ešte to, že mládež z Bosny a Hercegoviny brali za vojakov do posádok Viedne a Pešti, kde umierala na tuberkulózu alebo sa nakazila syfilisom a prinášala túto doteraz neznámu chorobu aj domov. Jeden vojenský lekár mi povedal, že percento tuberkulóznych vojakov z Bosny a Hercegoviny je v armáde obrovský. Šafárenie zosnulého ministra Kállayho bolo pre obyvateľstvo priam zhubné, priaznivé je len pre prisťahovaných dobrodruhov, kšeftárov a vykorisťovateľov. Celá krajina sa v priebehu 30 rokov nachádzala pod stanným právom, kde sa najhoršie žilo pravoslávnym, prekvitala len katolícka misia na úkor pravoslávnych a muzulmánov.

Dá sa z tejto pochmúrnej minulosti urobiť prognóza svetlej budúcnosti? Do juhoslovanského tela zatĺkli nový klinec. Zvýšenie počtu Slovanov v ríši nezlepší naše postavenie: veď naďalej platí staré pravidlo — divide et impera. V Bosne a Hercegovine sa zachoval režim osobnej moci. Prísľub autonómie ako príprava ku konštitučnému životu, k parlamentu zostane len prísľubom. Určitú záruku by mohol znamenať len miestodržiteľ, keby do tejto hodnosti ustanovili arciknieža Leopolda Salvatora, ako sa povráva. Doteraz v týchto oblastiach vládli len Maďari: Szlávy, Kállay, Burian — a to je najhroznejšie.

Aj Srbsko je v zlej situácii; úplne sa ho zmocňuje Rakúsko-Uhorsko. Nijaké protesty úžitok neprinesú. My teraz pykáme za hriechy mnohých pokolení. Protest Angličanov proti anexii nebude úspešný. To všetko preto, že západné štáty už nepociťujú nad sebou mocnú ruku Slovanov zo severovýchodu. Takto sa potvrdzuje, že už samotná existencia mocného Ruska, keby aj fakticky nezasahovalo do záležitostí zahraničného Slovanstva, je pre nich poistkou života a rozvoja. Len toto chráni Slovanov pred politickým a národným úpadkom. Oslabenie Ruska je jediným zdrojom rakúsko-uhorského hrdinstva na východe. A na západe ešte existujú Slovania, ktorí toto všetko vidia — Poliaci, čiastočne aj české frakcie — a predsa prechovávavajú v hrudi protiruské city! Či to nie je zrada, samovražda? Roztopašnosť zlých detí, ktoré samy seba mlátia! Taká veľká je ich politická neuvedomelosť, taká veľká ohraničenosť v dejinách i v psychológii národov.

Prejdime však od týchto smutných úvah k veselšej, komickej téme. Milí mladoturci, ako ďaleko sa dostali! Nemajú ešte ani parlament, ani ottománsku národnosť, ani ottománsku štátnosť, a musia sa nečinne pozerať, ako odpadávajú od Turecka kvietok za kvietkom, list za listom, vetvička za vetvičkou. Autokratické Turecko za 700 rokov sotva stratilo viac než mladé Turecko za sedem mesiacov! Bulharsko, Rumunsko, Bosnu, Hercegovinu, Krétu! Zrejme už prišiel rad aj na Carihrad a pozostatky európskych dŕžav. Zato budú mať parlament, spory, reči; budú mať voľby a novú ottománsku štátnosť.

V Budapešti sa čoskoro začne zasadanie snemu, ale povráva sa, že volebnú reformu odložia ad calendas graecas, aby získali čas na diskusie o anexii. Šíria sa chýry o zbrojení v Rakúsku. Dunajská flotila už vyplávala z Budína k Belehradu, aby ho ostreľovala ako v r. 1877.

Anexiu prijali s radosťou kresťansko-sociálni Nemci a tiež mladočesi. Mladočesi povzbudzujú Bosniakov konštitučným životom, prevažne orgán dr. Kramářa Den. A či neoplakávali tieto noviny nedávno osud okupovaných oblastí? Všetko sa na svete mení. Treba vyčkať trocha času, kým sa vykryštalizujú v politickom kaleidoskope. Len potom ich budeme môcť vylíčiť pokojnejšie a objektívnejšie.

V-skij