ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 248, 25. októbra (7. novembra), s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Dr. Kramář 28. októbra vyhlásil medziiným v delegácii, že anexia Bosny a Hercegoviny by nevyvolala taký odpor, keby sa neobávali pričlenenia Bosny k Maďarsku. „Národy sa neoslobodzujú spod tureckého jarma len preto,“ povedal pán Kramář, „aby sa dostali pod maďarské jarmo. Bosnu treba pripojiť k Chorvátsku, aby Chorvátsko dostalo možnosť oslobodiť sa od cudzieho maďarského útlaku.“ Sú to dosť silné slová. Uvádzam ich len preto, že maďarská tlač, taká citlivá voči obvineniam národov, vôbec nereagovala na tieto slová, vyslovené urbi et orbi. Jedine Pester Lloyd pripomenul dr. Kramářovi, že by sa nemal prehrešovať proti genius loci,^[110] t. j. útočiť na Maďarov v ich vlastnom hlavnom meste.

Zato Pesti Hirlap ovial reč dr. Kramářa silnou melanchóliou: „Sme sami, izolovaní, nemáme v Európe, ani na celom svete priateľov; okolo nás, na sever i na juh sa kryštalizujú nové slovanské štáty; a práve preto nechceme ani Bosnu ani Hercegovinu; my, Maďari, nedáme za nich ani haliera, ani kvapku krvi.“ To je prvý maďarský hlas proti anexii. Logika tejto melanchólie by mala viesť k záveru, že Maďari izolovaní a postrádajúci priateľov, mali by sa zblížiť so svojimi národnosťami, s ktorými sú spojení dejinami, putami štátnosti, samotným životom. Mali by im konečne dať možnosť existencie a rozvoja. Ale kdeže; ich logika vedie k inému záveru — keďže sú izolovaní a nemajú v Európe priateľov, vraj si musia urobiť z národností nepriateľov, musia ich utláčať, zdržovať ich rozvoj, maďarizovať.

Politická logika maďarského šovinizmu pokrivkáva na obe nohy. Chceli by sa rozpínať na juh aj na východ, t. j. do Chorvátska, Bosny, Hercegoviny, Srbska, Čiernej hory, Macedónie, ale zároveň sú suroví nepriatelia Slovanov doma aj na východe. A prečo by sa nemohli stať ich priateľmi? Preto, že to nedovolia Germáni. Treba pochopiť, že skutočná silná federácia „zaujímavých“ národností, ku ktorým Nemci rátajú aj Maďarov, by mohla zadržať Drang nach Osten und Süden.“^[111]

Nemci silne provokovali Čechov na pražskom sneme aj študentskými „bummelmi“ (výčinmi) na pražských uliciach, takže nad Prahou už visela ako Damoklov meč hrozba stanného práva. Ale čo sa nestalo! Proti vyhláseniu stanného práva protestovali aj dvaja nemeckí ministri, dr. Hessmann a dr. Ebenhof — obaja kresťanskí demokrati a blízki priatelia dr. Luegera. Toto sa ukázalo ako mocná podpora pre českých ministrov — Fiedlera a Práška, takže stanné právo nevyhlásia. Samozrejme, keby na mieste Hessmanna a Ebenhofa boli liberálni Nemci, Praha by už úpela pod štatáriom. Liberáli, hlavne židovskí liberáli sú zaprisahaní nepriatelia Čechov, ktorí sa medzitým ešte stále nadchýnajú plytkým liberalizmom. Teraz sa povráva, že Česi chcú vstúpiť do koalície s kresťanskými socialistami a Poľským kolom, čo by viedlo k zmene systému. Určité príznaky už badať — konzervatívni politici sa dostávajú do popredia, napríklad v delegáciách Latour, Clam-Martinitz, Merweldt a iní.

Kresťanskí socialisti získali veľké víťazstvo pri voľbách do dolnorakúskeho snemu. Hoci hlasovanie bolo na základe všeobecného a bezcenzového, volebné práva predsa z 58 mandátov získali socialisti len 6, liberáli ani jeden, a všetky ostatné, čiže 52 mandátov získali kresťanskí socialisti, t. j. Luegerova strana — konzervatívna, kresťanská a antisemitská. A toto všetko sa udialo napriek obrovskej sile viedenského židovstva, ktoré pred vystúpením Luegera malo v rukách všetko: mesto, úrady, ustanovizne, električky, plynárne, vodovody, o bankách a veľkopriemysle ani nehovoriac. Strana kresťanských socialistov zorganizovala mesto, jeho financie, podniky, takže teraz Viedeň patrí medzi mestá, ktoré vynikajú v celej Európe, výbornou administráciou. Plyn, električky, vodovody, elektrina — všetko je v rukách mesta. Luegerova strana, ako aj on sám, vždy prejavovala sympatie k utláčaným národnostiam (pamätná je jeho cesta do Rumunska!), a nikdy nežičila maďarskej oligarchii.

Proti plurálnemu hlasovaciemu právu u nás protestuje — okrem národností, socialistov a demokratov — aj časť maďarskej národnej strany a i niektorí členovia strany nezávislosti — ale všetko závisí od cisára. Ak cisár predbežne schváli návrh grófa Andrássyho, tento návrh bude prijatý veľkou väčšinou uhorského snemu. Ale doteraz túto sankciu ešte nedostal. Dnes (31. októbra) cisár sa presťahuje z Budína do Schönbrunnu a ak tu po sebe nezanechá predbežnú sankciu, je ešte nádej, že vo viedenskej atmosfére sa pre ňu nerozhodne. Nikto by neveril, aký rozhodujúci význam má u nás cisárova vôľa bez ohľadu na dva parlamenty, šestnásť rakúskych oblastných snemov a sedemnásty v Záhrebe, a okrem toho ešte dve delegácie. Celý náš konštitucionalizmus je len pozlátka. V skutočnosti všetko závisí od cisára. Pravda, je to konštitučný monarcha, nikdy sa otvorene nestavia proti faktickej väčšine; ale od neho závisí, aby sa vytvorila taká väčšina, akú si želá. Len keby sa mu zachcelo oprieť sa o národnosti, vyvolať u nich pohyb a činnosť, veľká maďarsko-nemecká hegemónia by sa rozsypala ako domček z karát. Žiaľ, takéto želanie ešte nevyjadril. V slabom stupni sa to stalo len pri uzavretí zmluvy s koalíciou — a ako sa vtedy v krajine všetko rozvlnilo, ako všetci zbystrili sluch, ako sa národy rozhýbali!

Ak cisár uskutoční volebnú reformu v zmysle dohody s koalíciou, zakončí svoje panovanie veľkým hrdinským činom! Na vlastné oči by sme ešte uvideli jar národov!

Minister obchodu Ferenc Kossuth vedie teraz polemiku s novinami Reichpost^[112] a s časopisom Vaterland,^[113] orgánom klerikálov. Tieto noviny tvrdia, že Kossuth a jeho strana podporovali revolučnú akciu Veľkosrbov, namierenú proti Rakúsku, a že Kossuth mal okrem toho spojenie s iredentistickým spolkom^[114] „Trento Trieste Assoziazione“ a jej predsedom, generálom Trupeom. Ešte 19. marca 1906 Kossuth informoval generála, že jeho strana je revolučne naladená voči Rakúsku a bude pomáhať iredentistom, to znamená pri odtrhnutí Triestu a Tridentu od Rakúska; a o šesť dní neskoršie (25. marca) Kossuth bol už ministrom a prisahal vernosť Františkovi Jozefovi.

Kossuth poslal do Reichpostu list, v ktorom vyhlasuje, že s veľkosrbskou propagandou nikdy nemal do činenia. Reichpost však stojí na svojom a tvrdí, že Kossuth osobne rokoval so Supilom, a to na jar r. 1905 v Budapešti; Polónyi vtedy v Kossuthovom mene rokoval so srbochorvátskou koalíciou, a toto rokovanie viedlo k neúspešnej revolúcii vo Fiume. Kossuthov splnomocnenec Lengyel vtedy písal: „Výbor kossuthovskej strany uzavrel so Srbmi zmluvu, že keď vypukne vojna, Srbi budú na strane povstaleckých Maďarov. Prostredníctvom Kossutha získali Maďari pre revolúciu aj Taliansko. Vojnový plán sa už vypracoval: na strane revolučného Maďarska bude Taliansko, Srbsko a Bulharsko, Čierna Hora a Macedónia.“

Orgán Slovákov Národné noviny znova postihla ťažká duchovná i materiálna strata — spolupracovníka týchto novín Andreja Obucha odsúdili na osem mesiacov väzenia a noviny na 1200 korún pokuty za to, že uverejnili správu o hroznom krviprelievaní v dedine Černová v Liptovskej župe. Bez silnej bratskej podpory bude na smrť uštvaný tento orgán, ktorý 49 rokov bojoval za slovenský národ a bránil slovenský jazyk pred vyhubením.

V-skij