ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 187, 13. (26.) augusta, s. 3 — 4

(Od nášho dopisovateľa)

Ešte jedného mučeníka — poslanca uhorského snemu dr. Milana Ivanku súdili v Prešporku za to, že vo svojich prejavoch k voličom, ktoré predniesol v r. 1907, vraj poburoval ľud proti Maďarom. Poburoval ho tým, že svojim voličom radil, aby ľúbili svoju materinskú reč a ako Slováci volili za poslanca írečitého Slováka. Ako vidíte, bola to celkom zvyčajná predvolebná reč, celkom zákonná agitácia, veď každému kandidátovi záleží na tom, aby ho zvolili. Ale keďže dr. Milan Ivanka je Slovák zo Sv. Martina, z Turčianskej župy, každému jeho slovu pripisovali poburujúci význam. Súd ho odsúdil na rok väzenia a na 1000 korún peňažnej pokuty.

Po dvojhodinovej skvelej obhajovacej reči dr. Ivanku sám prokurátor povedal, že je presvedčený o nevine obžalovaného, ale že súd ho musí predsa odsúdiť, lebo to prikázali zhora jemu, prokurátorovi. A súd zistil v tomto procese dokonca sedem bodov, ktoré dokazujú vinu obžalovaného: 1. že je to verejná činnosť; 2. že obvinený je inteligent; 3. že patrí k advokátskemu stavu; 4. že predniesol päť predvolebných rečí; 5. že to bolo v predvolebnom období a ľud bol vtedy podráždený; 6. že je Slovák a 7. že v svojej obhajobe zdôrazňoval národnostné hľadisko!! Či to nie je hrozné? Vernosť svojmu presvedčeniu, vernosť svojej národnosti sa pokladá v Uhorsku za zločin, ktorý sa trestá väzením a peňažnou pokutou.

Týmto rozsudkom prepadol aj mandát dr. Ivanku. Takýmto spôsobom Maďari dôsledne odstraňujú zo snemu slovenských poslancov, ale prirodzene, len najčestnejších, oddaných a schopných; lenivých a neschopných ponechávajú pre formu a ako dôkaz svojej nestrannosti. Jubilejnú výstavu^[81] v Prahe navštívila 9. augusta početná slovenská delegácia pod vedením Svetozára Hurbana-Vajanského, redaktora Národných novín vydávaných v Turčianskom Sv. Martine. Celkove bolo 81 účastníkov, mužov i žien. Na stanici ich privítali predstavitelia mesta a masa ľudí vyvolávaním na slávu a „Na zdar!“ Hurbana po jeho peknom prejave zdvihli na ruky a za spievania ľudových piesní a neumĺkajúceho vyvolávania na slávu niesli až po vchod do hotela. Nasledujúci deň mesto usporiadalo v radnici na počesť slovenských hostí slávnostný večierok, mešťanosta predniesol z tribúny privítaciu reč. Na výstave sa Slováci stretli s usporiadateľmi výstavy na čele s predsedom Bondym a v centrálnom pavilóne usporiadali na ich počesť banket. Podobný banket usporiadal pre nich neskoršie aj Česko-slovanský zväz^[82] v hoteli Central.

Pekných rečí bolo veľa, ale skutkov zatiaľ málo. Pražskí kníhkupci nepropagujú slovenskú literatúru, nerobia reklamu slovenským publikáciám, ani ich nevystavujú vo svojich obchodoch, nepodporujú národnú solidárnosť so Slovákmi, a niektorí českí verejní činitelia by sa hádam aj potešili rozporom a bludom, ktoré rozširujú daktorí slovenskí renegáti.

Daj bože, aby sa to všetko zmenilo po návšteve našej delegácie v Prahe, ale zatiaľ ešte všetko spí. Naša chudobná krajina si predpláca mnoho českých kníh a periodík, ale slovenskú súčasnú tlač v bohatých Čechách skoro ani nepoznajú! Je to priamo vražedná apatia, vôbec nie bratská. Veru nebolo by na škodu osviežiť český literárny svet svojráznou slovenskou tvorbou! Píšu a rozprávajú o neoslavizme, píšu a majú veľa rečí o vzájomnej podpore Slovanov, ale najbližším príbuzným nevenujú pozornosť a materiálne ich nepodporujú.

V-skij