ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, č. 207, 1908, 6. (19.) septembra, s. 3.

(Od nášho nášho dopisovateľa)

Nemožno popierať, že celá západoeurópska žurnalistika oslávila Tolstého osemdesiatiny. Dokonca aj niektoré orgány nepriateľské Rusku a Slovanstvu mu prejavili patričnú úctu ako veľkému spisovateľovi. Ale ich veľká väčšina vytrubovala 10. septembra jeho meno so znevažovaním, s podlosťou, aby pri tomto lživom oslavovaní mohla ponížiť Rusko i Slovanstvo. Odhalili pri tom svoju obrovskú neznalosť a ani česká tlač — realistická i liberálna nebola výnimkou.

Napríklad v orgáne dr. Karla Kramářa Den (č. 240) v ilustrovanej prílohe venovanej Tolstému sa píše: „V propagandistickej hre Vláda tmy Tolstoj zobrazuje — v protiklade s nerestným životom miest — jednoduchý život sedliakov“. Aká nevedomosť! Veď v tejto dráme sa vôbec nehovorí ani o hriešnom živote mešťanov, ani o prostom a nevinnom živote sedliakov!

Iné realistické noviny Ostravské listy^[92] píšu, že Tolstoj bol homo ignotus, kým nenapísal Annu Kareninovú, a len vtedy sa dozvedelo Rusko i celý svet, akého veľkého spisovateľa majú v Tolstom. Lenže to bolo po Vojne a mieri!

V propagačnom článku pražského vydavateľa Vilímka o preklade Vojny a mieru sa píše, že toto dielo je plamenným krédom v otázke militarizmu, a že v tejto epopeji sa opisuje bitka pri Lipsku a potom požiar Moskvy.

Ešte ani Tolstého meno nevedia preložiť, skloňujú ho: Tolstoja, Tolstojovi atď. Horribile dictu!

Ale to sú ešte len kvietky — jahody dozrievajú, keď začínajú vychvaľovať grófa za jeho zavrhnutiahodnú činnosť. Je to odporné, že meno vynikajúceho človeka musí slúžiť v rukách nepríčetných ateistov, realistov, slovanožrútov a rusožrútov ako zbraň proti viere, proti bohu, proti národnosti, proti historickému významu Ruska, proti slovanskému uvedomeniu, proti dôležitým pilierom a duchovným základom nášho veľkého a nešťastného plemena. Keby Tolstoj vedel, akým podlým a hlúpym ľuďom poslúžil svojimi diletantskými filozofickými výrokmi, bičom by vyhnal v hneve týchto príživníkov z chrámu svojej spisovateľskej cti a básnickej veľkosti. Domnievam sa, že veľkou tragédiou a disharmóniou v živote Tolstého je, že sa stal zbraňou v rukách nepriateľov, ktorí ničia všetko, čo vytvoril ako básnik a vlastenec šírej ruskej zeme. Ach, keby aspoň hrdza na jeho ostrej kopiji poslúžila ako liek na rany ako kedysi u Filoktéta na ostrove Lemnose!^[93]

V Uhorsku žijeme v predvečer otvorenia parlamentu, ktorý mal skoro trojmesačné prázdniny. Minister Gyula Andrássy sľúbil, že predloží začiatkom októbra návrh zákona o volebnej reforme. Boj za tento návrh (ak bude naozaj predložený, o čom sa ešte zásadne pochybuje), vyplní celú jeseň a časť zimy. Ale nech je návrh zákona akýkoľvek, už sám odporný a nebezpečný doplnok k nemu — o rozdelení volebných obvodov — bude najvýrečnejším dôkazom tyranstva rasy nad rasou, národa nad národom. Veď od rozdelenia obvodov závisí všetko. Už aj teraz existujú u nás také anomálie, že napríklad v Sedmohradsku v maďarských obvodoch jedného poslanca volí 600 maďarských občanov, a v rumunských obvodoch 6000 občanov volí rumunského poslanca. Tento systém chcú zaviesť aj v slovenských krajoch: Oravská a Liptovská župa budú mať len jedného poslanca (teraz sú štyria), Turčianska a Hornotrenčianska tiež jedného (doteraz boli štyria), kým samotná Budapešť bude mať 32 poslancov! Za týchto okolností slovenské volebné obvody pozostávajúce zo 420 000 obyvateľov budú mať dvoch poslancov, ale Budapešť so 660 000 obyvateľmi bude mať 32! Tomuto sa u nás hovorí volebná geometria.

Pripravujú sa však u nás aj iné geometrické triky. Slovenské obvody, ktoré by mohli zvoliť do snemu svojich vlastných poslancov, budú zrušené, ich časti sa pripoja k maďarským obvodom, nech sú od seba akokoľvek vzdialené. Takéto geometrické majorizovanie bude najpoburujúcejším porušením národného i občianskeho práva.

Za týchto okolností našim národnostiam nič dobré nesľubuje volebná reforma, ktorú uskutočňuje starý, stavovský, junkerský, položidovský snem. Napriek tomu za túto reformu musíme bojovať, lebo jej prostredníctvom si národ začne uvedomovať, akú veľkú krivdu páchajú v Uhorsku voči národom, ktoré usilovne plnia svoje povinnosti a prelievajú zaň krv. Úžitok nám prinesie práve záporná stránka tejto reformy. Dovedie až ad absurdum vládu maďarskej menšiny nad živými národmi. Zároveň poskytne Európe kritérium pre hodnotenie vzťahov v Uhorsku a hegemónie Maďarov nad Slovákmi, Rusmi, Srbmi, Rumunmi.

Maďarská vláda sa v týchto dňoch postarala vydaním knihy Ungarn und die Apostel des Panslavismus^[94] o to, aby sa Nemci zoznámili s Uhorskom. Ale veľmi neúspešne! Pamflet napísal akýsi stredoškolský profesor, ktorý má veľkú odvahu klamať, ale málo vedomostí. Jeho hlavným cieľom je dokázať, že na Slovensku všetci verejní činitelia — redaktori, básnici, publicisti — útočia proti Maďarom výlučne za peniaze, zo sebeckých pohnútok. Takúto ohavnú lož vyvracajú samozrejme samotné fakty. Všetci upodozrievaní novinári a spisovatelia sú chudobní ako kostolná myš a prenasledujú ich ako albigéncov,^[95] mnohí z nich sedia v maďarských väzeniach. To je pekný egoizmus, pekná zištnosť, čo vedie k chudobe, na súd, do väzenia. Slovenský literát, ešte aj ten najpopulárnejší — pracuje bez nároku na honorár, iba za veľmi populárnu knižku môže počítať s honorárom po 20 korún alebo 10 zlatých za tlačový hárok.

Slovenská literatúra napriek tomu rastie každým dňom; knihy idú dosť dobre na odbyt, časopisy by mohli prekvitať, keby ich neumlčovali prokurátori a súdy. Ale čo sa dá robiť, keď napr. Národné noviny, hlavný orgán Slovákov, musia platiť tisícky a tisícky pokuty a okrem toho ešte vydržiavajú väznených! Lebo u nás je odsúdený časopis povinný platiť za politického väzňa vo väzení. Dokonca aj za jeho ubytovanie (v žalári) treba platiť denne 30 grajciarov.

O niekoľko dní vyjde v Londýne veľká kniha R. W. Setona-Watsona^[96] (pseudonym Scotus Viator) o Slovákoch, ktorá správne osvetlí vzťah medzi uhorskými národmi. Hovorí sa, že ju preložia do francúzštiny a do nemčiny. Bolo by sa treba postarať aj o jej ruský preklad.

V-skij