ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 241, 17. (30.) októbra, s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Anexia Bosny a Hercegoviny je nesporne ťažký úder pre južných Slovanov, a možno aj pre celé Slovanstvo. Veď v Rakúsko-Uhorsku vládnu Nemci, čiastočne aj Maďari, potom nasledujú Poliaci, ale ostatné národy, ak aj majú akú-takú váhu, o ničom nerozhodujú. Je však zrejmé, že Nemci, Maďari a Poliaci nemôžu mať blahodarný vplyv na rozvoj Slovanstva.

Nuž čo sa dá robiť? Žiť treba — každý deň má svoju aktualitu. Bosna a Hercegovina boli 30 rokov pod dočasnou vládou alebo skôr pod výlučným stanným právom, pod nekontrolovanou vládou vojakov, prisťahovanej cudzej byrokracie a vojenských súdov. Za najmenšie priestupky strieľali ľudí ako vrabce a vešali ich ako potkanov. Výkvet mohamedánskych Srbov sa vysťahoval do Turecka, Anatólie a do iných krajín. Sedliaci, hlavne pravoslávni, úpeli pod jarmom a despotizmom prišelcov a pri vhodnej príležitosti masovo utekali do Ameriky. Pôvodní slovanskí obyvatelia vymierali. Ešte 30 takých rokov a v Bosne a Hercegovine nebude sbrského národa, zostane len úbohá spodina spoločnosti — raja, ale v oveľa horšom význame ako za vlády Turkov. Nad touto rajou bude vládnuť prišelec, kolonista, Žid, Nemec, Maďar, alebo — čo je ešte horšie — odrodilecká chamraď vykorisťovateľov zo všetkých rakúskych rás. Keby aj nastali potom slovanské časy, nebude už koho oslobodzovať — národ tam už nebude. Akože nazvať takýto pseudookupačný stav „rajom Švábov?“

Na berlínskom kongrese veľké mocnosti odovzdali Bosnu a Hercegovinu Rakúsko-Uhorsku len na okupáciu, na znovunastolenie poriadku v krajinách, v ktorých povstania spôsobili anarchiu. Ale Rakúsko-Uhorsko tam odrazu začalo gazdovať ako suverén na podrobenom území, akoby vo vlastnom mene súdilo ľudí na smrť, sultánových poddaných bralo do rakúskych plukov. Či treba ešte viac dôkazov o tom, že to bola od začiatku nie okupácia, ale anexia? A zatiaľ ani jedna zo signatárnych mocností, nevynímajúc Rusko, nepreriekla ani slovo, aby sa dodržala Berlínska zmluva, aby sa právo okupácie nezamieňalo za právo vlastníctva. Rozhodne nikto nepomyslel na obyvateľstvo Bosny a Hercegoviny, hoci signatárne mocnosti sa solidárne zaviazali — nielen mravne, ale aj formálne — že budú kontrolovať doslovné splnenie paragrafov Berlínskej zmluvy, veď aj za Bosnu a Hercegovinu sa prelievala ruská krv pod Plevnom, Šipkou, Šejnovom, nielen za Bulharsko a Srbsko.

Neprekvapuje, že prostý ľud, ale aj mnohí inteligentní Srbi vítajú aj najmenšiu zmenu tejto bezvýchodiskovej situácie. Veď žiť treba, každý deň má svoje potreby. Na povstanie niet síl, ale niet ani nádeje na pomoc Slovanom. Veď ako sa ponáhľali ratifikovať anexiu nielen Česi, ale aj Chorváti, dokonca aj radikálni Srbi! A či sa dá očakávať niečo dobré od protestov úskočného Albiónu alebo obmedzených platonických výlevov niektorých ruských orgánov? S anexiou sľubujú akú-takú autonómiu, sľubujú aspoň slobodu dýchať. Vojenské súdy vraj zamenia za občianske, zriadia zastupiteľský orgán v podobe akéhosi snemu, vydajú volebný zákon na základe kúrií (pravoslávnej, katolíckej, mohamedánskej) — a to všetko sa má uskutočniť už v r. 1909. Dokonca nemčina, doposiaľ úradný jazyk v Bosne a Hercegovine, má postupne ustúpiť srbochorvátskemu jazyku, alebo možno bosenskému, podľa zradcovskej teórie dr. Jagiča. Len si porovnajte terajší stav s týmito perspektívami. Bol by to relatívne vrchol blaženosti! Bolo by to zachránenie autochtónneho obyvateľstva od nevyhnutnej záhuby.

Toto všetko treba mať na zreteli, aby sme pochopili — ak aj neschvaľovali — mienku mnohých čestných prívržencov anexie medzi Slovanmi vo všeobecnosti, a osobitne medzi obyvateľmi Bosny a Hercegoviny. Ale veď sú to len sľuby — a kto ich dáva? Kto sa za ne zaručí? Jediná záruka je slovo kráľa, vyjadrené v manifeste národom Bosny a Hercegoviny.

Tam sa hovorí, že kráľ si želá pripojiť ich k dobrodeniu konštitúcie. Ale kto bude zodpovedný za splnenie? Azda Burian, viedenská a peštianska vláda? Kráľovmu slovu by sa dalo veriť, ale viedensko-peštianskej ochlokracii nech verí čert Asmodej, čert Belzebub, čert Mefistofeles! Kráľ vydáva, samozrejme, humánne nariadenia, ale kto ich bude plniť? Veď tí istí ľudia, ktorí v Uhorsku mávajú konštitúciou, voľbami, národnosťami, utláčanými pod čiernu zem — tí istí ľudia pre 3 milióny Slovákov nedovolia ani jediné gymnázium! Ako v Uhorsku, tak aj v Bosne sa dá znásilniť autonómia aj ústava, aj voľby. Som hlboko presvedčený, že útecha, ktorú posiela dr. Kramář úbohým Bosniakom, že pomocou anexie prejdú od byrokratického útlaku k politickému životu, aj keď ju vyslovil bona fide, je márna a lživá. Ochlokracia je horšia ako tyranstvo. Tyran sa nasýti — ale banda malých tyranov je nenásytná a krutejšia ako jednotlivec. Jednotlivec, hoci aj krutý, má srdce; zberba ho nemá. Koniec koncov si myslím, že anexia Bosny a Hercegoviny je opäť jedna z celonárodných útrap Slovanstva. Pravda, naše nešťastie sa začalo už v Berlíne. Všetko veľké a šťastné, čo vytvoril meč Alexandra II.,^[109] Skobleva a Gurku, zmarilo prekliate pero diplomatov.

V Uhorsku, alebo presnejšie v Pešti, každodenná politika je okorenená nielen delegáciami, ktoré ochotne súhlasia so všetkým, čo si vláda žiada, nielen radosťou z toho, že na vysokom Budíne sa zdržuje Jeho Veličenstvo, ale aj dvoma veľkými škandálmi. Jeden vysoký štátny úradník slovenský odrodilec z Nitry, predseda najvyššieho administratívneho súdu, skutočný tajný radca, člen komory magnátov, ktorý hrá v Pešti dôležitú úlohu — o ňom sa ukázalo, že je vulgárny úplatkár, ktorý za peniaze získal povolenie na otvorenie lekární, hotelov a iných podnikov. Jeho excelenciu prichytili pri čine, keď bral 60 000 korún z rúk lekárnického pomocníka Korbulu. Tento slovenský renegát, vychválený za zradu svojho národa, sa volá Emerich Latkóczy. A to nie je ojedinelý prípad — Latkóczy je typická postava župného karieristu, ktorý si získal zásluhy ako notár, slúžny a okresný policajný veliteľ atď., prenasledovaním miestnych Slovákov a za to ho odmenili vysokou hodnosťou a šľachtickým titulom.

Druhý škandál spôsobilo, že súd oslobodil bratov Kardossovcov (Kohnovcov), ktorí bez groša hotovosti založili v Pešti banku, žili na veľkej nohe, chodili do Monte Carla a obrali svojich klientov o pol milióna korún. Ale Kardoss mal zásluhy — útočil na rumunského vlastenca Lukácsa ako kandidát kossuthovcov, a celkove mal blízky vzťah ku Kossuthovi, z toho vyplýva rozsudok — nevinný. A ani to neprekvapuje! Sám sudca kúrie (podľa nášho — senátor) Grečák vyhlásil na verejnom kongrese sudcov, že v „Uhorsku nezávislosť sudcov existuje len na papieri — v skutočnosti sudcovia sú závislí“. Za týchto okolností vôbec neprekvapuje, že slovenského sadzača Turzu za dva slovenské veršíky posadili na štyri mesiace do väzenia, ale Kardoss, ako osoba blízka Kossuthovi, vyšiel zo súdu čistý ako novorodeniatko, hoci rozkradol stotisíce peňazí, ktoré mu zverili!

Gróf Gyula Andrássy bol na audiencii u cisára s návrhom volebnej reformy, ale predbežnú sankciu ešte nedostal.

U nás horia hnevom proti Srbsku a Čiernej Hore. Minister Wekerle dokonca zakázal vyvážať tam zbrane a muníciu. Zdá sa, že je to začiatok otvoreného nepriateľstva.

V-skij