ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 214, 16. (29.) septembra, s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Maďarská vláda za spolupráce svojho tlačového úradu, svojej predajnej tlače a fondov, určených na pôsobenie na zahraničnú tlač celé leto a ešte aj teraz plnou parou pracuje na vyvrátení chýrov o utláčaní nemaďarských národností v Uhorsku. Z erárneho kalamára sa leje celé more atramentu; mozgy oficióznych škrabákov sa napínajú až po „progresívnu paralýzu“. Prinajmenej z knihy predajného perohryza dr. Gerö Jánosa: Ungarn und die Apostel des Panslavismus vidieť, že sa tam už neobmedzujú na lož, ohováranie, podlosť; je to už hotové šialenstvo, ktoré sa spája so zúrivou nenávisťou k nemaďarským národom. V zahraničných časopisoch, ktoré sa nechávajú ovplyvniť maďarskou vládou, skoro denne sa objavujú nasugerované články, v ktorých vychvaľujú maďarskú slobodu, rovnoprávnosť uhorských občanov pred zákonom, kydajú špinu na nemaďarské národnosti a ich verných vodcov.

A to všetko sa robí kvôli trom slávnym ľuďom, ktorí sa ozvali v európskej tlači na obranu utláčaných ľudí, prenasledovaných, väznených, zbavených škôl, katedry, ústavy, majetku, ale predovšetkým práv sladkej materinskej reči a tým aj možnosti pokroku, vzdelania, blahobytu — slovom — celého národného a kultúrneho života.

Jeden z tých troch je nórsky básnik Björnstjerne Björnson, ktorý strhol masku z tváre ultrašovinistu a maďarizátora grófa Alberta Apponyiho; druhý je R. W. Seton-Watson, ktorý pod pseudonymom Scotus Viator napísal dôkladnú pragmatickú štúdiu o Uhorsku a jej národnostných vzťahoch; tretí je vynikajúci anglický publicista, dopisovateľ novín Times, pán Wickham Steed, ktorý dlho žil v Pešti, zoznámil sa tam s miestnymi osobnosťami, naučil sa po maďarsky, ale neskrýva svoje sympatie k utláčaným a bezprávnym.

Proti týmto trom hlasom sa ozval celý orchester oficiálnej hudby, a gróf Apponyi sa práve teraz ukázal na berlínskej parlamentárnej porade,^[97] aby tam za sprievodu hudby dispozičného fondu svojím šansónovým barytónom zaspieval niekoľko hravých kupletov a romancí o maďarskej slobode, svojej láske a starostlivosti o nevďačné nemaďarské národy Uhorska.

Ostatne, celá táto medziparlamentná skupina je veľmi čudná spoločnosť; až priveľmi povýšenecká, vycibrená a preto drží stranu nie utláčaným, ale utláčateľom. Nad hlavami týchto pánov sa vznáša slobodomurársky duch. Napríklad nedovolili chorvátskym delegátom vystúpiť na tejto porade vo funkcii členov chorvátskeho snemu, pokorili ich tým, že žiadali od nich, aby sa pripojili k maďarskej delegácii! Je zrejmé, že táto konferencia sa plaví v maďarských vodách a neuznáva v Uhorsku iné národy okrem maďarského.

Na konferenciu prišiel aj slávny srbochorvátsky politik dr. Mihajlo Polit, Rumuni Pop Čigo a Brediceanu, ktorí, mimochodom, priniesli so sebou „Štatistiku súdov a rozsudkov na väzenie proti slovenským a rumunským redaktorom, spisovateľom, kňazom a učiteľom.“ Ale najvyšší súd im nedovolil hovoriť o vnútorných neduhoch Uhorska. Dostali len povolenie, aby s týmto oboznámili členov konferencie súkromne. Aj tu sa ukázalo, že „vrana vrane oči nevykole“.

Za dispozičné peniaze vláda získala akéhosi dr. Alexiča, učiteľa rumunského jazyka a literatúry na peštianskej univerzite. Poverili ho, aby napísal otvorený list Björnsonovi, v ktorom on, ako Rumun, sa zastáva maďarských utláčateľov.

Dr. Alexič je dvojnásobný renegát. Pochádza z pravoslávnych Srbov, potom prebehol k Rumunom a od nich k maďarizátorom a odrodilcom. V otvorenom liste, pravda, priznáva určité anomálie vo vzťahu k národnostiam, ale pokladá ich za maličkosti! Ďakujeme pekne za také maličkosti, za pomoci ktorých Maďari už morálne vyhubili jeden národ (uhorských Rusov) a teraz zo všetkých síl hubia aj ostatné.

Hroznú, nechutnú komédiu zahrala maďarská vláda pri voľbách srbského pravoslávneho patriarchu. Ako je známe, zvolili biskupa Zmejanoviča, dobrého Srba; ale on sa nepáči vláde, ktorá uprosila staručkého cisára, aby túto voľbu neschválil. Presvedčili ho o tom, že Srbský kongres v Karlovci zvolil Zmejanoviča len pro forma ako najstaršieho biskupa, ale že Srbi vlastne chcú za patriarchu biskupa Bogdanoviča. Veď je to číra lož — Bogdanovič je vládny činiteľ — má maďarizačné chúťky, a pritom je to bonviván, ktorého Srbi vonkoncom nechcú za patriarchu. Ale vláda sa pustila do veľkej agitácie za Bogdanoviča, rozposielala svojich agentov, vraj so štedrými darmi — do stotisíc korún. Toto mravne otriaslo sbrskú národnú stranu, nevedela odolať zvodom sľubov a úplatkov z Pešti.

Ešte stále sa hovorí o pláne splynutia strán 1. nezávislej (Kossuth Apponyi) a 2. konštitučnej (gróf Gyula Andrássy, Széll). Čo sa týka tretej ľudovej (lucus a non lucendo — túto stranu založili gróf Ferdinand Zichy a gróf János Zichy a džentristi István Rakovský, Smrecsányi a iní), protestuje proti fúzii, ale zaiste len naoko. Veď táto klerikálna a toryovská strana obohacuje svojich členov na úkor štátnej pokladne. Splynutia strán si vymysleli ako hrozbu Viedni a jej cieľom je zabrániť čestnej volebnej reforme. No u nás všetko závisí od koruny; cisár je teraz v Budíne a na manévroch. V jeho príchode do Uhorska po poldruharočnej neprítomnosti mnohí vidia schválenie všetkého, čo za ten čas urobila koaličná vláda. Ak je to pravda, naše útrapy sa ešte neskončia.

Ale boh je všemocný; hoci už veľa porozdával, ešte neschudobnel.

V-skij