ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 235, 10. (23.) októbra, s. 3 — 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Aký obraz predstavuje teraz Rakúsko-Uhorsko! V Pešti plávajú na vodách vysokej politiky. Videli medzi svojimi múrmi skutočného kráľa a knieža, ktoré sa rozbehlo za kráľovskou korunou; z Budínskeho hradu cisár František Jozef oznámil anexiu Bosny a Hercegoviny a obe tieto svetové udalosti sa prediskutovali najprv v delegáciách a zasadaniach v Budapešti. Maďari sa teraz cítia ako mucha, ktorá sedí na koči a kričí na okoloidúcich: pozor, ľudia, vidíte, koľko prachu som rozvírila!

Maďari vo svojej vysokopolitickej radosti zabudli aj na svoje vnútorné nešťastie vo veci volebnej reformy a na návrh Andrássyho, ktorý ešte stále nedostal predbežný súhlas od kráľa, potrebný na to, aby ho mohli predložiť snemu.

Ale sú aj iné veci, ktoré ochladzujú megalomanské nadšenie Maďarov. Ide o to, že gróf Gyula Andrássy — otec, ktorý sa vrátil z Berlína s mandátom na zabratie Novobazárskeho sandžaku, povedal kráľovi: „Vaše Veličenstvo! Teraz sa pred nami otvorila brána na východ.“ A tu hľa barón Aehrenthal zatvoril tieto dvere a urobil koniec ašpiráciám na Egejské more návrhom, že je lepšie uspokojiť sa s Bosnou a Hercegovinou, aby bola možnosť uhájiť Dalmáciu a Jadran, na ktoré sa obracajú nároky Talianska. Toto je ťažký úder pre maďarský imperializmus, pre vytúženú snahu maďarského megalomanského šovinizmu. Pre Maďarov to značí dva kroky dopredu, jeden dozadu. Dva kroky dopredu sa urobili pre rozšírenie austroslavizmu na východ, krok dozadu — pre maďarské chúťky na balkánske štáty. Maďarom, samozrejme, lichotí zmienka v kráľovom vyhlásení o historických právach uhorskej koruny na Hercegovinu (v skutočnosti je to len fiktívne právo, ako to dokázal chorvátsky historik Smičiklas), ale boja sa zosilnenia slovanstva v ríši, lebo pokladajú za úplne nemožné pomaďarčiť Bosnu a Hercegovinu. Vidia, že okolo maďarizmu sa uzatvára reťaz Slovanov, ktorá zahatáva Maďarom cestu na východ.

Slovanskí politici medzi poslancami zaujali k otázke anexie celkove kladné stanovisko, hoci neupustili od osobitných želaní a obáv. Proti anexii nikto otvorene nevystúpil. Načo vlastne? Protesty by neznamenali viac ako tatárska omáčka k upečenej rybe. Či to nie je ďalší dôkaz, že Rakúsko nie je vhodné pre všeslovanskú politiku, a že skutočný slavizmus je len jeden, ktorý sa nemôže pozerať do očí Rakúska ani Maďarska a zároveň sa opierať o meniacu sa náladu rozličných miniatúrnych štátov a národov. Nemáme nič proti tomu, ak sa z oportunistickej vypočítavosti usilujú zlepšiť svoje postavenie, zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá pomocou ústupkov a podliezajú pod plot, lebo nemajú síl ho preskočiť. Ale či toto má byť skutočná slovanská politika, smerujúca vzdialeným a vysokým cieľom takého veľkého a ešte rastúceho plemena?

Len čo trocha stíchol víchor vysokej politiky, ktorý odsunul do pozadia rozbroje, pletky a škriepky našej vnútornej politiky, v Rakúsku už znova vznikla veľká kríza: obaja českí ministri Prášek a Fiedler podali demisiu kvôli nemeckým škandálom na českom sneme a kvôli prerušeniu zasadania z rozhodnutia ministerskej rady. Je veľmi pravdepodobné, že to bude viesť k demisii celého rakúskeho kabinetu. Vtedy sa skončí parlamentná vláda v Predlitavsku a znova bude platiť smutne preslávený paragraf 14^[106] Základných zákonov Predlitavska.

V Uhorsku, pravda, nie je ministerská kríza, ale existuje všeobecná kríza, ktorú pozorovať všade vo forme nespokojnosti a rozpadu. Minister Andrássy^[107] rozpustil veľký spolok železničiarov a zároveň sa bude konať v Budapešti akési mimoriadne tajné vyšetrovanie, ktorého charakter pozná len minister a mešťanosta. Sociálni demokrati konajú nespočetné schôdze a pouličné sprievody za všeobecné hlasovacie právo pričom sa už použili aj revolvery, nože, kyjaky. Národy sa búria. V Turčianskom Sv. Martine sa konala nedávno, 11. októbra, veľmi pekná enunciácia povznášajúca dušu za všeobecné volebné právo. Schôdzu zvolal predseda Slovenskej národnej rady Pavol Mudroň. Veľa národa sa zišlo v Národnom dome, kde martinský advokát dr. Ján Vanovič vystúpil so zaujímavým prejavom o volebnej reforme. Potom poslanec snemu M. Bella predniesol peknú reč, v ktorej objasnil dôležitosť slovenského národného centra v Martine. Vládny komisár sa správal pasívne a do ničoho sa neplietol. To sa stalo po prvý raz po mnohých rokoch. Máme to pokladať za znamenie doby? Z celkového počtu 80 plánovaných ľudových zhromaždení proti plurálnemu hlasovaniu zakázali asi 60. Ťažko povedať, prečo povolili najdôležitejšie zhromaždenie v Martine. Poslali depešu na meno kráľa s prosbou uskutočniť volebnú reformu na takom podklade, aký on sám navrhol v trónnej reči v r. 1906, t. j. na základe práva bez cenzu, všeobecného, priameho, rovného, tajného, podľa občín.

Slovenská literatúra sa nedávno obohatila o dôležitú publikáciu — vyjde prvý zväzok básnických diel nášho veľkého básnika Jána Hollého (1785 — 1845).^[108] Do tohto zväzku bude zahrnutá poéma Svätopluk, dielo veľkej poetickej sily a prekrásneho, kultivovaného jazyka. Toto vydanie redigoval s veľkou usilovnosťou a presnosťou známy slovenský spisovateľ a slavista J. Škultéty, redaktor slovenskej revue Slovenské pohľady. V takých ťažkých časoch — také krásne a veľké podujatie!

V-skij