ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„M. V.“, 1908, č. 295, 20. decembra (2. januára), s. 4.

(Od nášho dopisovateľa)

Človek sa nevoľky stáva lyrikom, keď sa pozerá na osud slovanských národov. Osídlili široké plochy Európy a Ázie, brehy morí, doliny vysokých hôr, údolia veľkých riek. Spolu s Izaiášom a Kollárom môžeme zvolať: „Rozmnožil si tento národ, Pane, ale nezvelebil jeho potešenie“. Málokde vládnu Slovania bohatstvom svojho kraja. Všade rozkazuje cudzinec. A keď s božou a ruskou pomocou zhodia jarmo, čo vidíme? Slovanské srdce nemôže zabudnúť na hnisajúcu a páchnúcu ranu, ktorú spôsobila stambulovčina v Bulharsku,^[126] milanovčina v Srbsku, frankovčina v Chorvátsku atď. Zahraničným Slovanom ešte nevychladli na tanieri ruské pirohy, neuschla na ich zotročenej zemi preliata ruská krv, a už vyplazovali jazyk na svojho osloboditeľa. Človeku zviera srdce, keď si na to pomyslí. Dostojevskij to doslova predpovedal, ale tým sa nezmyje ani nezoslabí hnusný Kainov zločin, doteraz nevykúpený a doteraz pretrvávajúci. Toho istého stambulovského zločinu sa dopustili neoslavistickí študenti na pražskom zjazde, pokračujú v ňom rozliční drobitelia plemien, lživí fonetikovia, Ukrajinci, českí realisti, blahoželajúci Japoncom alebo jednoducho literárni podliaci v štýle Adolfa Černého. Niet takého zla či úpadku v slovanstve, ktoré by nebol oslávil v Přehlede.^[127] A ešte ho podporujú čestní ľudia v Slovanskom spolku. Táto podpora nie je na mieste.

Tam, kde sa Slovania oslobodili, začali hospodáriť ako márnotratný syn v evanjeliu. Megalomanské politikárčenie a sebecká straníckosť. V Srbsku napríklad za nepatrnú sumu predali Židom tabakový rakúsko-uhorský monopol, len aby sa dostali k peniazom. Ľud v kráľovstve je biedny, priemysel bezvýznamný, inteligencia holduje všetkému, čo je cudzie, hlavne mestským nerestiam a hriechom. A čo sa týka literatúry, pozostatok Srbov v Chorvátsku pod kultúrnym a národnostným útlakom dáva srbskému národu a jeho duchovnému životu viac než kráľovstvo. Na Slovanoch akoby spočívala dvojnásobná kliatba: alebo slúžte tým, čo sú vám cudzí krvou a duchom, alebo spoliehajúc sa na seba, škriepte sa medzi sebou, premárnite dedičstvo otcov a sami sebe si kopte hrob! Slovania najviac vynikajú osobným hrdinstvom vtedy, keď idú proti vlastným bratom.

Politikárčenie a straníckosť viedli k tomu, že každý desiaty vzdelanec, bol, je, alebo bude ministrom. Či by týmto národom nebolo lepšie zostať pod ochraňujúcou tureckou vládou, kým ich skutočne neoslobodia? Ale to je už neodpustiteľná lyrika: musíme pracovať, oduševňovať a poukazovať na veľké ideály slovanstva, aj ked je prítomnosť taká zmätená.

Ani kainské slová kniežaťa Meščerského^[128] v Graždaninovi o „hlúpej legende o slovanskej rase“ neospravedlňujú všetky tieto hriechy. Slovanská rasa je skutočnosť, nie legenda, a kto sa zrieka plemenného bratstva, ten je bratovrah, otcovrah — parricida in optimo sensu!^[129] Veľké Rusko nemôže zavrhnúť plemenné bratstvo, ak chce splniť svoje dejinné poslanie a stať sa svetovým faktorom na večné časy. Teda nielen my, ujarmení Slovania, ale aj nezávislé Rusko má svojich Efialtesov a Herostratov!

My však spolu so sv. Augustínom veríme: nubicula sunt^[130] — sú to len obláčky, a slniečko znova zasvieti.

V Uhorsku je ďalší školský škandál: Szécsényi, biskup v Rábe pozval prostredníctvom školskej správy žiakov učiteľského ústavu, ktorý vydržiava na vlastné trovy, aby sa dostavili na slávnostnú omšu 2. decembra (podľa rus. kal.) z príležitosti 60. výročia panovania cisára a kráľa Františka Jozefa I. Žiaci štvrtého (posledného) ročníka však oznámili, že na omšu nepôjdu, lebo neuznávajú cisára, a kráľ bol korunovaný len v r. 1867. A ani nešli. Školská správa ich všetkých vylúčila. Poslanec Eitner interpeloval na sneme u ministra grófa Apponyiho, pričom nazval tento skutok žiakov prejavom čistého vlastenectva a hovoril, že žiaci si zaslúžia pochvalu a nie vylúčenie. Gróf Apponyi je vo veľmi nepríjemnej situácii — na jednej strane — veľká nedisciplinovanosť, kráľ — a na druhej strane maďarský šovinizmus. Odpovedal dvojzmyselne, vyhýbavo, takže vyvolal celú búrku rozhorčenia.

Ale aj to bude len búrka v pohári. Šovinizmus je u nás už mdlý a oficiálny, ak sa neobracia proti slabým národnostiam.

Dr. Wekerle pred štyrmi rokmi vyhlásil, že v Uhorsku už neexistuje národnostná otázka. A teraz na sneme neodznie ani jeden prejav — nech je na programe čokoľvek — ktorý by sa netýkal národnostnej otázky. Tejto otázke bola venovaná aj Andrássyho reč o volebnej reforme.

Zle sa žije nemaďarským národnostiam v Uhorsku a nemeckým v Rakúsku bez ohľadu na neúspechy Rakúsko-Uhorska v zahraničnej politike. V dôsledku krátkozrakej politiky baróna Aehrenthala aj teraz prinútili Viedeň, aby sa zaliečala Maďarom a Nemcom, aby dodali úver, regrútov a vôbec získali si ich priazeň. Maďarom sa chystajú dať ako „národný“ ústupok maďarský plukový jazyk, t. j. vo všetkých plukoch, regrutovaných v Uhorsku a všetkých krajinách koruny sv. Štefana (to znamená, že aj v Chorvátsku a Srieme) veliacim jazykom bude maďarčina. Čo to znamená? To, že nielen barkarská Apponyiho škola, ale aj vojsko sa stane nástrojom surovej maďarizácie. Doteraz v plukoch, ktoré sa regrutovali na Slovensku, bol plukový jazyk slovenský. V škole učili vojakov po slovensky, učili ich síce málo, ale aspoň nepomaďarčovali. Nemecký jazyk používali len pri poveloch a pozdravoch.

Teraz aj do vojska zavedú národnostný útlak a rasové tyranstvo. Na druhej strane s Čechmi, ktorí majú v snemoch silné strany a skutočnú autonómiu, zaobchádzajú ako s menejcenným národom, celkom podľa receptu násilníckej Nietzscheho filozofie.

Smelým, oduševneným a húževnatým obrancom národnosti na uhorskom sneme je Rumun Július Maniu, ktorý vo svojich rečiach bez fráz ukázal dar slova aj vernosť zásadám! V nedávnom prejave dokázal, že Rumuni sú postavení mimo zákona, keď ich Maďari urážajú. Maďarskí kalvinisti za bieleho dňa vyvliekli s bohorúhačskými rečami a piesňami pravoslávny kríž a hodili do dvora každému Rumunovi. Rumunský kríž — pamätník v Blažoraži (Blasendorf v Sedmohradsku) vyhodili do vzduchu dynamitom. Administratívna správa aj súd, v ktorom Maniu zažaloval vinníkov oboch priestupkov, oslobodil obžalovaných ako nevinných: veď vo vzťahu k národnostiam je dovolené všetko. Minister justície Günter iba mykol plecom a odvolal sa na nezávislosť sudcov!! To je už satira, ba ešte viac — je to krvavý sarkazmus. Veď u nás sudcovia v národnostných sporoch súdia podľa nariadenia ministra Güntera, čo aj on sám priznal 9. decembra (podľa rus. kal.) na sneme!!! Vtedy povedal: „Nech národní agitátori nepodpichujú, potom nebude nariaďovať sudcom, aby podávali žalobu proti národnostiam. Propria fassio — mile testes!!!“^[131]

U nás, v Uhorsku politické prenasledovanie čoraz väčšmi prechádza do prenasledovania osobnosti, existencie. Útočia na životy ľudí! 18. decembra (podľa rus. kal.) kráľovská tabuľa (apelačná inštancia) v Prešporku (Pressburg) odsúdila dr. Milana Ivanku, poslanca pezinského obvodu na rok väzenia a 1000 korún pokuty za predvolebné reči ešte v r. 1906. Dr. Milan Ivanka, advokát v Trnave (Tyrnau) je tichý a rozumný mladý muž. Jeho existencia je úplne zničená. Stratí advokátsku prax a zostane s rodinou na žobráckej palici! Toto má byť politický boj? Je to boj na život a na smrť. Jediné nariadenie, ktoré sa vzťahuje na slovenských národovcov, je: Vos non debet esse! (Zakazuje sa vám žiť!)

V ten istý deň, keď skutočným Justiz-Mordom (justičnou vraždou) vraždili mladého talentovaného slovenského poslanca v Prešporku, v Pešti rezali nožom straníckej nenávisti Národné noviny. Stáli tam pred súdom dvaja spolupracovníci slovenského národného orgánu: Andrej Obuch a Jozef Cipár. Napísali do novín bolestný výkrik o vražde v Černovej. Hlavný vrah 17 nevinných ľudí slúžny Pereszlényi ich obžaloval za „ohováranie“ a súd odsúdil Obucha na 8 mesiacov do trestaneckej roty (nie do väzenia!!) a Národné noviny na 800 korún pokuty; Cipára — na tri mesiace do trestaneckej roty a na 300 korún pokuty. Chcú násilím zničiť solídny politický orgán Slovákov. Dokážeme znášať väzenie, dokážeme obetovať slobodu a osobné šťastie, ale nevydržíme platiť pokuty: veď nám berú ťažké tisíce!

Ministerstvo obchodu obežníkom zakázalo železničným zamestnancom byť členmi socialistických spolkov a organizácií. Tých, ktorí do dvoch týždňov z týchto spolkov nevystúpia, prepustia bez penzie a odstupného. „Alebo železničiar — alebo socialista“, tak sa končí nariadenie ministra F. Kossutha, vlastne jeho tajomníka Szterényiho (bývalého Sterna), lebo Kossuth leží v posteli, a keď sa postaví a začne chodiť, nič nepremyslí a neurobí sám. Je to len modla maďarského šovinizmu ako syn Lajosa Kossutha.

Na sneme sa odohral slovný súboj medzi Wekerlem a Polónyim, bývalým ministrom justície. Polónyi obviňoval vládu a koalíciu z intríg, a Wekerle, zo svojej strany, nemal zľutovanie s Polónyim; obaja zostali mravne čierni ako černosi; ale v našej krajine im to neprekáža. Mravná úroveň je u nás neuveriteľne nízka.

Vo viedenskom parlamente anexujú Bosnu a Hercegovinu a vedú spory o právach uhorskej koruny: možno sa pohádajú nad korisťou získanou bezprávím a násilím. Ideálni Rakúšania, ako gróf Thun a princ Alojz Lichtenstein by chceli dať Bosne autonómiu; Rakúsko však nestrpí serióznych politikov. Zamilovalo sa do machiavelizmu a utláčania slovanských národov. Bojí sa zjednotenia Juhoslovanov (7 miliónov) a drží sa hesla „divide et impera“. To je „po rakúsky“, ako hovorí váš A. K. Tolstoj, obľúbený u nás ako autor veľkej dramatickej trilógie.

V-skij