ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tonko Lipka a jeho rodičia sa z tichej oravskej dedinky vysťahovali do Ameriky za zárobkom. Usadili sa pri kmotrovi Dankovi v menšom mestečku, kde bývali samí cudzinci a kde Slovákov bolo málo. Tu Tonkov otecko našiel robotu v uhoľnej bani.

Do Ameriky pricestovali Lipkovci hneď po Vianociach. Doma posledné Vianoce neslávili tak ako po iné roky. Išli do kostola a to bolo všetko. Stromčeka ani opekancov nemali. Nuž treba bolo sa chystať na cestu — na iné času neostalo. Preto tým viac sa teraz Tonko tešil na blížiacu sa Veľkú noc. Spomínal si na Vzkriesenie v Orave. Vtedy obcou tiahla procesia. Na jej čele kráčal kňaz pod baldachýnom, ktorý ligotal sa zlatom a striebrom. Ľud bol vyobliekaný v pestrých krojoch a sviatočných rúchach. Výstrely dunely z mažiara a krajom niesol sa nábožný spev, ktorý znel ako by pochádzal od anjelov.

Hej, na všetko to si Tonko spomínal. Ledva čakal kedy príde Biela sobota, aby mohol svoje rozpomienky v novom domove prežiť. Konečne prišla. Ráno navštívil s mamičkou Boží Hrob. Ale popoludní k úžasnému svojmu prekvapeniu procesie nevidel. Tým nešťastnejšie sa cítil na veľkonočnú nedeľu, ktorá sa tiež minula bez zvláštnych udalostí. Je pravda, že na stole stála hŕba maľovaných vajičiek, ktoré jeho mamička zafarbila tak, že ich uvarila v tráve, cigórii a v cibuľových lupinách. I šunka a koláče boly a zajačik nadelil mu veľkého cukrového baránka. Ale čože to bolo v porovnaní s Veľkou nocou na Slovensku!

No, Tonko potešoval sa jednou nádejou. Veď dobre sa pamätal, čo on so svojimi kamarátmi v Orave na kúpací pondelok vystrájal. Všetky dievčence v obci pooblieval, a za to ho ony ešte obdarily. Bolaže to zábava! I radoval sa Tonko, že nadíde deň oblievačky, ktorý mu všetky doterajšie sklamania nahradí.

Vstal teda ráno včas, naplnil fľašu vodou a vybehol na ulicu. Každé dievča, ktoré videl oblial. Ale čo! Každá začala na neho kričať. Ba aj jeho spolužiačka Rozka dala sa do ohromného plaču a utiekla. Tonka to tak zarazilo, že fľaša vypadla mu z rúk a rozbila sa na drobné kúsky. Bolo po jeho radosti.

Skormúteno pobral sa Tonko domov. S ťažkým srdcom sadol si na prah a dumal. Nemohol nijako pochopiť to, čo sa v posledné dni odohralo. Ale čochvíľa ho z dúm prebrala hlasitá vrava blížiaceho sa zástupu, ktorý viedol policajt. Všetci ukazovali na Tonka a zastavili sa celkom pred ním.

Počujúc ten krik, Lipkovci vybehli von. Tonko sa skryl za mamičkinu sukňu. Odtiaľ veľkými nastrašenými očami hľadel na nahnevané tváre shromaždených. Počúval ich hrozivé hlasy a videl, ako otcovia a matky strkali pred zraky nešťastných jeho rodičov umáčané svoje dcérušky. Najviac hromžil Rozkin otec, ktorý ceril také zuby, že si úbohý Tonko myslel, že ho zje.

Tonkovi rodičia tušili, o čo asi ide. Ale stáli bezmocne, lebo cudziu reč ešte neovládali. Darmo by sa boli usilovali v svojej reči vysvetliť celú vec. Shromaždení by ich neboli porozumeli. Na šťastie pribehol k nim sused kmotor, ktorý už dlhšie bol v Amerike a preto po anglicky vedel. I rozpovedal zástupu o slovenskom zvyku na veľkonočný pondelok. Shromaždení čosi zahundrali, hodili ešte raz zlostné pohľady na Tonka a odišli. Aj policajt, ozrutný Ir, obuškom pohrozil mu na rozlúčku a vzdialil sa.

Smutno bolo Tonkovi, nevýslovne smutno. Čisté, nevinné slzy, lesknúce sa ako brilianty, stekaly mu dolu líčkami a padaly na zem. Mamička vzala ho na lono, pritisla k sebe a vybozkávala. Bolo jej Tonka ľúto. Potom mu vysvetlila, že v Amerike kúpacieho pondelka nepoznajú. Tam sa ľudia neoblievajú, tam oslavujú Veľkú noc bez zvláštnych obradov a zvykov.

Tonko počúval a pomaly prestal plakať. Konečne si zhlboka vzdychol. Nastalo ticho. Tonko usnul. Snívalo sa mu o jeho rodnej obci pod Babiou Horou, kde rastú ihličnaté stromy. Videl maličké domce, úhľadné a obielené. Roličky v úzkych pruhoch ako pestré stuhy ťahaly sa strmými kopcami. Po lúkach lietali vtáci, tešiaci sa príchodu jari, v zelenej tráve hojdalo sa kvieťa. Tak krásne, tak milo tam bolo! Na všetkom spočívala zlatá záplava slnečných lúčov, požehnávajúcich celý kraj. Vzduchom rozliehal sa smiech a radostný výskot. Chlapci chodili po oblievačke. Tonko sa k svojim kamarátom pripojil. Dievčatá sa veselo smialy. Bežaly pred nimi. Ale to len tak naoko. Boly rady že ich oblievajú.

A Tonko bol šťastný — nesmierne šťastný.