ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlak uháňa a my s ním. Pred našimi očami mihajú sa polia, dediny, mestá, hory, rieky. Zavše sa dym zakudlí a zahalí krajinu, ale tá sa čochvíľa zasa zjaví. Tak sa míňa hodina za hodinou, no, my len s malým záujmom pozorujeme tú nemú, opakujúcu sa hru obrazov. Vieme, že nie sme doma, že kraj ten je nám cudzí.

Zato v našej mysli často vynorujú sa spomienky na rodné Slovensko. Predstaví sa nám mohutný Váh, Hron, Nitra, velebné, snehom pokryté Tatry, hučiace, penisté vodopády a prívetivé údolia, hrady a starobylé kostoly, hrdo hlásajúce slávnu minulosť nášho národa, cintoríny, kde ležia kosti našich otcov, malebné chalúpky, posiate po rovinách i vŕškoch a zdobené strechami, žiariacimi na slnku ako červené ruže v kvetnej záhrade. V ušiach nám stále znie veselý smiech slovenských detí, vyobliekaných sťa bábiky do bohatých, pestrých výšiviek. Znie nám i nežná, mäkká reč nášho ľudu a melancholický jeho spev. Domov zdá sa nám teraz taký krásny ako jar. Každá spomienka naň budí v nás tichú, teplú radosť, ako u kresťana pohľad na kaplnku pri osamelej ceste.

Čím ďalej, tým viac je nám smutno, clivo za rodným krajom. Do srdca pomaly vkráda sa i to trpké poznanie, že keď sme doma, nadostač nemilujeme svojeť. Ľútosť nás opanuje, ozvú sa výčitky svedomia, až napokon so slzami v očiach kajúcne šepkáme vrúcnu modlitbu k Bohu, aby nám to drahé Slovensko od všetkého zlého chránil.

A vlak len uháňa a uháňa.