SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príde!

Kedysi dávno, keď detský úsmev pohrával na mojich perách, vlasy zlatými prstienkami zdobily mi hlavu, a líca boly červené, okrúhle, oči veselé, jasné, svet zdal sa mi krásnym, pestrým. Vtedy ľahko bolo si predstavovať, že budúcnosť bude ešte radostnejšia, šťastnejšia.

Ale život mi pery žiaľom skrivil, vlasy sivým popolom obsypal, ruže s líc odtrhol, tvár vráskami zoral, jas očú slzami vyhasil, smútok do nich vsial. Telo nepravosťou zničil, z duše teplý cit lásky vypil, mŕtvy chlad do nej vlial, do srdca krivdami hluchotu vštepil, nožom sklamania ho prebil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hej, život ma zmenil, zmenil i svet. Ten vybledol, moje dávne predstavy zmizly ako fata morgana na púšti, ako mydlové bublinky vo vzduchu, ako dúha. Zmizly ako postavy v bájkach o ríši víl a čarodejníc.

Zmizly…

Život ma o ne olúpil — o všetko ma olúpil. Ale to najvzácnejšie mi vziať nemohol, to, s čím usínam, s čím sa prebúdzam, to, s čím začínam a končím každý skutok, každé počínanie — vieru, skalopevnú vieru, silnejšiu ako tie bralá tatranské, silnejšiu ako život sám, že svitne deň lepší, že príde vykúpenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama