ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išiel ulicou sám, hlboko premýšľajúc, do seba uzavretý, vážny, ba až smutný. Z jeho tvári bolo vidno, že myšlienky jeho krúžia, putujú sférou vedy a učenia. Nezbadal nikoho, len ponorený, pohrúžený do akéhosi štúdia záhad života, kráčal ďalej.

Zuzka tiež išla tou ulicou. Zbadala ho. Očami hladného a oddaného psa sledovala každý jeho pohyb, každý odtienok duše, zrkadliaci sa na jeho zmužilej a jednako jemnej tvári. Videla, že jeho duch plesá, keď zakotví na predmete mu milom a zasa že jeho obočie sa svraštilo pri pohľade na márnivosť a povrchnosť ľudskú.

A keď tak na neho hľadela, prišlo jej na um ich prvé stretnutie. Prednášal veľkému zástupu ľudu, ktorý nadšene vpíjal vzácne, zlaté slová, padajúce z jeho úst. Len Zuzka sedela v kútku siene a, sťa sladkým snom omámená, ho pozorovala. Jeho slová nepočula, ona videla, cítila len jeho. Obdivovala ho. Akýsi divný pocit, teplý a mäkký, rozliehal sa jej dušou, pocit posvätného nadšenia, ktorý vždy prežíva, keď osamote v chráme Božej prírody korí sa jej velebnosti. Ale to stretnutie bolo pre Zuzku osudné, lebo od toho času tá postava vo dne ju prenasleduje, odoberá jej chuť k práci, v noci nedá spať. Lenže, čo — práve tak ako vtedy, ani teraz si ju nevšímal. Možno ani nevie, že žije. Prejde popri nej ako popri tisícich iných. A Zuzka ho miluje, v jej žilách prúdi roztúžená krv. Ó, čo by dala, keby mohla byť jeho, vidieť stále jeho zádumčivý, a preto taký príťažlivý úsmev, cítiť jeho sladké bozky! Prečo ju teda necháva bez nádeje? Prečo už raz nepochopí? Veď roky idú, idú…