Boží človek
Autor: Elena Gessayová-Brestenská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová
Išiel ulicou sám, hlboko premýšľajúc, do seba uzavretý, vážny, ba až smutný. Z jeho tvári bolo vidno, že myšlienky jeho krúžia, putujú sférou vedy a učenia. Nezbadal nikoho, len ponorený, pohrúžený do akéhosi štúdia záhad života, kráčal ďalej.
Zuzka tiež išla tou ulicou. Zbadala ho. Očami hladného a oddaného psa sledovala každý jeho pohyb, každý odtienok duše, zrkadliaci sa na jeho zmužilej a jednako jemnej tvári. Videla, že jeho duch plesá, keď zakotví na predmete mu milom a zasa že jeho obočie sa svraštilo pri pohľade na márnivosť a povrchnosť ľudskú.
A keď tak na neho hľadela, prišlo jej na um ich prvé stretnutie. Prednášal veľkému zástupu ľudu, ktorý nadšene vpíjal vzácne, zlaté slová, padajúce z jeho úst. Len Zuzka sedela v kútku siene a, sťa sladkým snom omámená, ho pozorovala. Jeho slová nepočula, ona videla, cítila len jeho. Obdivovala ho. Akýsi divný pocit, teplý a mäkký, rozliehal sa jej dušou, pocit posvätného nadšenia, ktorý vždy prežíva, keď osamote v chráme Božej prírody korí sa jej velebnosti. Ale to stretnutie bolo pre Zuzku osudné, lebo od toho času tá postava vo dne ju prenasleduje, odoberá jej chuť k práci, v noci nedá spať. Lenže, čo — práve tak ako vtedy, ani teraz si ju nevšímal. Možno ani nevie, že žije. Prejde popri nej ako popri tisícich iných. A Zuzka ho miluje, v jej žilách prúdi roztúžená krv. Ó, čo by dala, keby mohla byť jeho, vidieť stále jeho zádumčivý, a preto taký príťažlivý úsmev, cítiť jeho sladké bozky! Prečo ju teda necháva bez nádeje? Prečo už raz nepochopí? Veď roky idú, idú…
O autorovi
Elena Gessayová-Brestenská
spisovateľka a prekladateľka, dcéra novinára a organizátora krajanských spolkov v USA Ignáca Gessaya
