ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zostarel rok, vyžil sa a dnes podobá sa svieci, ktorá dohára a smutne čmudí. Lebo je Silvester, posledný deň jeho života.

Blíži sa polnoc, dych starého roka slabne, až pomaly utíchne. Potom hodiny odbijú dvanásť osudných úderov, zvony na kostoloch ťažkým, hrobovým hlasom sa rozzvučia, v diaľke sa sirény rozhučia, rozplačú, a vzduch rozochveje sa strachom, ani keby nastával súdny deň. Vonku je zima, krutá ako nôž katov. Vietor kvíli, skučí a metá drobnými snehovými kryštálkami, ktoré v mesačnom svetle desivo lesknú sa na zemi, ako matkine slzy na bielej, voskovej tvári mŕtveho dieťaťa.

Adam neobyčajne dojatý utiahne sa do svojej izby, zhasne svetlo — len ozdoby na vianočnom stromku sa slabo ligocú v matnom šere bledej žiare chladnúcich uhlíkov na ohnisku. Spytuje svoje svedomie, svoju dušu a rozmýšľa nad sebou, nad svojím životom. Pomaly vynorujú sa mu v mysli rozličné obrazy. Sídu mu na um jeho zosnulí príbuzní, ktorí sa od neho už odobrali. Potom s vrúcnosťou v duši sa modlí, aby tí, ktorí tu ešte ostali a sú mu nevýslovne drahí, i na takto rok boli všetci s ním. Ale s povzdychom si spomenie, či on sám sa budúceho Silvestra dožije.

Prídu mu na um jeho spolubližní. Tí, ktorí sú chorí, postihnutí nehodami, tí, ktorí hynú hladom a zimou. Potom opustené vdovy a siroty, nemajúce ani na potreby života. Nad každým takým bôľom sa zastaví, sám ho v duši prežije. Ó, tak rád by tým úbožiakom pomohol!

A keď najhlbšie rozjíma o trpkých údeloch svojich druhov, zrazu ukážu sa mu aj iné predstavy. Predstavy tých, ktorí sú ku každému i všetkému bezcitní, a žijú len preto, aby tonuli v kalnej krútňave sebeckosti, v hriešnych zábavách, v bohapustej bezuzdnosti. Ba aj teraz im pominie táto chvíľa prechodu do Nového roku bez pohnutia, bez vnútorného záchvevu. Adam je rozhorčený, vidí, že tí nepoznajú pravý cieľ života.

Čím viac Adam rozmýšľa, tým viacej mu je v srdci krušno. Na neho ťažko dolieha povedomie, že u veľmi mnohých panuje shon za materializmom, za telesným pôžitkom. A jednako v tom pre neho stiesňujúcom povedomí žiari ako perla na dne morskom vzácne jeho presvedčenie, že len duševné veci sú krásne, len tie trvajú večne, a tí, ktorí sa hmote venujú, aj s ňou zaniknú. Preto v duši Adamovej vzkrsne predsavzatie, že v nastávajúcom roku aspoň on bude sa usilovať byť dokonalejším. Bude viac milovať Boha, viac milovať spolubližných, ale menej milovať seba.

Ten šľachetný úmysel naplní Adamovi hruď blaženým pocitom, a on v svojej vznešenej radosti prosí Boha, aby to vnuknutie, ktoré dal jemu, soslal všetkým na Jeho obraz stvoreným, lebo len tak nastane pre každého šťastný Nový rok.