ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoj, dávno minula sa jar, minuly sa pohádkové jej krásy, ktorým všetko sa tešilo, radovalo. Slniečko tak milo a nežne sa usmievalo, pred našimi očami rozkladaly sa kvietim zpestrené lúky, lesy, a v našich ušiach ozývala sa ďaleká pieseň šumivého potôčka. Ešte aj chrobač i vtáctvo zdalo sa bystrejším, čulejším. Na zemi vládol nebeský raj, celá príroda vzkypela nezdolateľným pudom, hlásajúcim nový život. I v duši ľudstva rástol cit blaženého znovuzrodenia. V tej zázračnej dobe on a ja poznali sme lásku, keď za súmraku ruka v ruke s utajeným dychom a sladkou túžbou v hrudi mlčky kráčali sme priestranným poľom. Tichým šerom doliehal k nám iba posvätný hlahol večerného zvona, tajomná samota nás obkľučovala, a my žiarili sme nekonečným šťastím.

Prešlo i leto, keď vzduch dýchal ťažkým, žeravým pelom, až v príjemnú, ťahavú ospalosť opájal ľudstvo. Po šírych rovinách rozprestierala sa hojnosť zelene, bohatstvo plodov. Vtedy aj naša láska bola mocná. Srdcia nám tuho bily, krv valila sa žilami, a my, práve ako príroda, našli sme výraz svojich citov. Ako klásky na poli túlili sme sa k sebe, ovíjali sa ramenami a dotýkali sa bozkami.

Je jeseň. Posledné jablko spadlo so stromu. Polia zpustly. Krutý chlad sviera prírodu, maľuje na jej líca žltú farbu smrti. I naša láska vychladla. Ale jej už nová jar nezkvitne.