ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viera Dvončátková, poslucháčka učiteľského ústavu, roztvorila oblok svojho mestského bytu a vpíjala do seba voňavý vzduch nového rána. Slniečko sa práve zobudilo, shodilo so seba čierne nočné rúcho a ukázalo sa na horizonte vo svojej panenskej nádhere červených a zlatých lúčov. Dolu, v malej záhradke pod Vieriným oblokom, kvitly snežienky, listie fialok sa zelenalo a pupence na orgovánových kríkoch navidomoči rástly. Viera hľadela sťa začarovaná. Počúvala štebot vtáčat, ospevujúcich a vítajúcich príchod jari. Zrazu opanovala ju túžba ísť von — von z tesnej izbice, kde ju ako trestanca uzavieraly štyri neprívetivé, chladné múry. I chytro sa obliekla a vyšla na ulicu.

Viera si veselo vykračovala, ba zavše si aj potichúčky prespievala svoju najobľúbenejšiu pieseň. Život ju tešil, zaujímala sa o každý jeho najmenší prejav s celou silou svojho mladého srdca. Preto si všímala, že popri nej ponáhľali sa úradníci, nevyspatí žiaci, gazdinky s kosami. Každý sa hnal za povinnosťou, pridelenou mu v ohromnom diele ľudstva.

Ale v tom shone a ruchu upútala Vierin pohľad práve svojím pokojným vzhľadom chudobne oblečená starena. Stála na chodníku a drobila kus chleba, kladúc jeho omrvinky na múr ohrady akéhosi domu. Vierinej jemnej duše sa ten zjav dotkol, preto starenu oslovila. A starena vyrozprávala jej celý priebeh svojho života. Je žobráčkou, ale nebola ňou vždycky. Muž jej pred ôsmimi rokmi umrel, a neostalo po ňom nič. Ona od tých čias žobre, a keď jej ľudia dajú viac chleba, ako môže zjesť, rozdrobí ho vtáčatám, aby aj tie maly čo zobkať. Kedysi tak drobievala chlieb svojim sliepočkám — dnes sliepok nemá, teda dáva ho vtáčkom.

Viera vtisla peniaz starene do ruky, pochválila jej pekný skutok a kráčala ďalej. Premýšľala o tom, čo práve videla, hoci plný význam toho ešte nechápala.

Napokon sadla si na lavičku pri ceste. O chvíľu zbadala, že pomaly zo svojho chudobného bydliska, kde ich zaiste aj dvanásť v jednej izbe spí, blíži sa bočným chodníčkom malý drotárik s chromými nohami. Tenké, ošúchané šaty pokrývaly jeho slabé telo.

Drotárik bol ešte chlapec. Viera vytušila, že do mesta prišiel so svojím otcom odkiaľsi od malebného Považia, takého bohatého na rumy starých slovenských hradov, z dedinky, učupenej pod čarokrásnymi trenčianskymi horami, snivými svrčinovými lesmi a dumnými skalnatými vrchmi. Teraz potuluje sa skazenými ulicami veľkého mesta, kde číha na neho stá nebezpečenstiev, ohrozujúcich jeho telo i dušu. Viera so súcitom pozorovala drotárika. V rukách držal vešiaky, pasce na myši a šnúrky do topánok. Dneska drotári len zriedka drotujú hrnce — stali sa z nich podomoví obchodníci.

Práve pred Vierou stretol sa drotárik so staršou paňou. Úctivo jej ponúkol svoj tovar; ona potriasla hlavou, ale vtom zahľadely sa jej hlboké oči na drotárika, na jeho chudú, bledú tváričku, chorobou a nedostatkom zúboženú. Pani sa chlapcovi dobrotivo usmiala a z tašky podala mu väčší peniaz. Drotárik v zmätku ju prosil, aby si aspoň niečo vybrala, ale pani milým, lahodným úsmevom, ktorý jej stále visel na perách, zasa potriasla hlavou a odišla. A chlapec stál, nehybne stál. Nechcel veriť, že je taká láskavosť na svete. Napokon sa mu líca od radosti začervenaly, oči sa slzami zarosily a drotárik na barlách ponáhľal sa za paňou z vďačnosti pobozkať jej ruku. Ale pani sa obzrela, kývla mu, aby len ostal, a bez slova pokračovala vo svojej ceste.

Viera vstala, keď drotárik a pani zmizli jej zpred očú. Akýsi neobyčajný pocit naplnil jej dušu. Teplé šťastie hrialo jej srdce, lebo len teraz objavila pravdu života, ktorú aj potom, keď sa pomaly vracala domov, šeptom vrúcne vyznávala:

„Veľký si, Bože! Chudobní aj bohatí Ťa rovnako zvelebujú a z lásky k Tebe milujú všetko, čo si tu na zemi stvoril.“