Boží človek
Autor: Elena Gessayová-Brestenská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová
Bol nevľúdny večer vo februári. Je to čas, keď príroda neposkytuje človekovi pôžitok príjemného počasia, možnosť nádherných prechádzok, dar krásnych mesačných nocí a vône kvietim pokrytých stromov. Preto človek vyhľadáva iný spôsob zábavy a rozptýlenia. I Ľuba obrátila sa k výtvarom ľudskej vymýšľavosti a našla kaviarne, divadlo, kiná.
Ale čmudom i dymom zatiahnuté kaviarne a divadlo s kusom nie práve najlepším ju nelákaly. Ostalo teda len kino. Kino — nemala ho Ľuba rada, a jednako má ono svoje výhody. Kino za človeka myslí, cíti. Od ustatého tela, ktorému i najmenšia námaha je priťažká, a od prepracovaného modzgu, neschopného ďalej sa napínať, ono nežiada nič. Telo pokojne sedí, myseľ je skoro bez činnosti. Pracujú iba oči, a človek najde odpočinok.
Ľuba kúpila lístok a sadla si. O krátko na bielej opone rozmihaly sa čierno-šedivé postavy, a Ľuba sledovala pohyby hercov a meniace sa čierne písmená.
Ale zrazu z tichého jej pokoja vyrušil ju nežný ženský hlas a Ľuba začula slová: „Drahý, zdá sa, že tento kus sme už videli, pravda?“ „Ja si to tiež práve myslím. Ale nech — len keď sme spolu,“ odpovedal tlmený mužský hlas, a zostrený Ľubin zrak videl, ako mužský pritisol malú ženskú ruku k svojim perám. Vtom svetlo na opone sa zablysklo, lúč jeho žiare padol na tváre dvoch shovárajúcich sa a osvietil ich. Na veľké Ľubino prekvapenie boli to starci iste vyše šesťdesiat roční, veď na hlavách oboch sedely šediny.
Ľuba začala rozmýšľať o tých dvoch ľuďoch. Akí sú šťastní, akí blažení! Aká to láska, ktorá prestojí búrky možno i tridsaťročného spolužitia, a sťa hviezda víťazne skveje sa na šedivej, trasľavej oblohe, zdobiac a zpríjemňujúc večerný život, chýliaci sa k večnej noci. Aký to čestný mužský, ktorý po takej dlhej dobe — hoci dni ich bujnej mladosti sa už dávno minuly — zbožňuje svoju ženu tak, ako ju miloval prvý deň svojej veľkej lásky.
To už nie je láska — je to niečo viac. Je to vďaka šľachetného srdca. Ona dobrá, nežná, milá, starostlivá, obetavá, pracovitá, trpezlivá, usilujúca sa pomôcť mu s bremenami každodenných útrap. On vedomý, čím mu je v živote, chce ju odmeniť aspoň úprimnou vďačnosťou.
Ľuba zabudla na dej — zabudla, že je v kine. Ale bola spokojná. Presvedčila sa, že hoci nevďak svetom vládne, sú ešte tiché, osamelé oázy, kde hojne rastie kvieťa vďaky, uznania, spravodlivosti. To presvedčenie blažilo jej dušu i vtedy, keď sa vrátila do svojej opustenej izbice.
O autorovi
Elena Gessayová-Brestenská
spisovateľka a prekladateľka, dcéra novinára a organizátora krajanských spolkov v USA Ignáca Gessaya
