ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol nevľúdny večer vo februári. Je to čas, keď príroda neposkytuje človekovi pôžitok príjemného počasia, možnosť nádherných prechádzok, dar krásnych mesačných nocí a vône kvietim pokrytých stromov. Preto človek vyhľadáva iný spôsob zábavy a rozptýlenia. I Ľuba obrátila sa k výtvarom ľudskej vymýšľavosti a našla kaviarne, divadlo, kiná.

Ale čmudom i dymom zatiahnuté kaviarne a divadlo s kusom nie práve najlepším ju nelákaly. Ostalo teda len kino. Kino — nemala ho Ľuba rada, a jednako má ono svoje výhody. Kino za človeka myslí, cíti. Od ustatého tela, ktorému i najmenšia námaha je priťažká, a od prepracovaného modzgu, neschopného ďalej sa napínať, ono nežiada nič. Telo pokojne sedí, myseľ je skoro bez činnosti. Pracujú iba oči, a človek najde odpočinok.

Ľuba kúpila lístok a sadla si. O krátko na bielej opone rozmihaly sa čierno-šedivé postavy, a Ľuba sledovala pohyby hercov a meniace sa čierne písmená.

Ale zrazu z tichého jej pokoja vyrušil ju nežný ženský hlas a Ľuba začula slová: „Drahý, zdá sa, že tento kus sme už videli, pravda?“ „Ja si to tiež práve myslím. Ale nech — len keď sme spolu,“ odpovedal tlmený mužský hlas, a zostrený Ľubin zrak videl, ako mužský pritisol malú ženskú ruku k svojim perám. Vtom svetlo na opone sa zablysklo, lúč jeho žiare padol na tváre dvoch shovárajúcich sa a osvietil ich. Na veľké Ľubino prekvapenie boli to starci iste vyše šesťdesiat roční, veď na hlavách oboch sedely šediny.

Ľuba začala rozmýšľať o tých dvoch ľuďoch. Akí sú šťastní, akí blažení! Aká to láska, ktorá prestojí búrky možno i tridsaťročného spolužitia, a sťa hviezda víťazne skveje sa na šedivej, trasľavej oblohe, zdobiac a zpríjemňujúc večerný život, chýliaci sa k večnej noci. Aký to čestný mužský, ktorý po takej dlhej dobe — hoci dni ich bujnej mladosti sa už dávno minuly — zbožňuje svoju ženu tak, ako ju miloval prvý deň svojej veľkej lásky.

To už nie je láska — je to niečo viac. Je to vďaka šľachetného srdca. Ona dobrá, nežná, milá, starostlivá, obetavá, pracovitá, trpezlivá, usilujúca sa pomôcť mu s bremenami každodenných útrap. On vedomý, čím mu je v živote, chce ju odmeniť aspoň úprimnou vďačnosťou.

Ľuba zabudla na dej — zabudla, že je v kine. Ale bola spokojná. Presvedčila sa, že hoci nevďak svetom vládne, sú ešte tiché, osamelé oázy, kde hojne rastie kvieťa vďaky, uznania, spravodlivosti. To presvedčenie blažilo jej dušu i vtedy, keď sa vrátila do svojej opustenej izbice.