ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napadol sneh — bieľučký sneh. Z môjho oblôčka naskytal sa mi pohľad na kúsok zaviatej ulice, ktorej opačnú stranu ohraničuje vysoká budova. Zo zeme dvíhala sa pyramida — pyramida, sťa z alabastru, stvorená Božou rukou, a nie ako v Egypte otrokmi, shrbenými a krvácajúcimi od rán nemilosrdného biča. Popri tej pyramide mužskí a ženské rezko, veselo stúpali po úzko vyšliapanom chodníku, a deti so smiechom na perách a červených ružami mrazu v líčkach driapaly sa hore, nedbajúc, že za sáry čižmičiek zachodí im sneh a že ich v rúčky oziaba. Aj ony boly celkom biele a na ich tváričkách zračilo sa radostné šťastie.

Zrazu cez skúpy otvor nebies do ulice predralo sa slnko; jeho lúče oprely sa o múr budovy a striebrom zalialy zem. V ich lesku trblietalo sa tisíce jagavých briliantov, nádhernejších ako pohádkové skvosty východných krajín. Akási velebná žiara sálala z tej striebornej belosti a gloriolou ovinula všetko, čoho sa dotkla. Svet kúpal sa v kráse. Tú krásu chcela som i ja cítiť. Chcela som vstúpiť do toho jasu, vidieť stromy, ktorých konáre ťažko visia, ako na bohato zdobených vianočných stromkoch, chcela som vyjsť ta, kde závejmi zvlnené polia by ma obkľúčily a nechaly ma s Bohom samotnú.

Ale márne! Tieň chorého môjho tela vrhol šedivý mrak na lesknúcu sa belosť a zatemňoval i radosť môjho srdca. Veď som vedela, že v rozpálených mojich rukách veľmi chytro zmizly by tie belostné drahokamy a ostalo by z nich len niekoľko horkých sĺz. Áno, napadol sneh — bielučký sneh — ale nie pre každého.