Boží človek

I

Bola jar, čarokrásna jar. Boh plným priehrštím rozsial biele, žlté a belasé kvety po sviežom trávniku, ktorý na slnku skvel sa ako ozrutný smaragd. Stromy ovešané boly ružovými pupencami, ktoré navidomoči roztváraly sa v zamatové lupienky. Na ozdobených konároch vtáčatá sladko vyspevovaly — budovaly si hniezda. Chrobač priadla, húdla si radostnú melodiu. Motýle sem a ta poletovaly a svojimi pestrými farbami ligotaly sa ako najkrajšie brilianty.

Hej, prekrásny bol svet! Všetko dýchalo, chvelo sa radosťou z nového života — všetko: tie mladé lístky na stromoch, ktoré s toľkou láskou túlily sa ku konárikom, to kvieťa, ktoré tak nežno si šepkalo, hlávky dovedna klonilo a hanblivo čakalo na opojný bozk včeličky, ba aj ten vzduch, presýtený vôňou, ľúbeznejšou ako tá najdrahocennejšia voňavka v hrobkách egyptských faraonov.

Len kdesi na okraji mesta v špinavej, páchnucej krčme nebolo radosti. Smútok tam visel ako pavučiny s povaly, hoci verklík hrčal akúsi otrepanú pesničku a červený krčmár s prepitými očami a vyvaleným bruchom trel si ruky, hlúpo sa chechtal a presúšal štrbavé zuby. Nebolo tam zlatých lúčov slnka — dymom začadené obloky ich dnu nepustily — nebolo tam jasu, nebolo potešenia.

Trudné, temné šero panovalo v krčme. A v tom šere sedel mladý Vrbina. Nevedel, čo sa okolo neho deje, nevidel, nečul, necítil. Na neho vonkajšok nemal účinku — jeho vnútro zaujalo ho celého. Z rodnej dedinky dostal oznámenie, že toho dňa má sobáš Anica Bieliková — tá, s ktorou kedysi do školy chodil a s ktorou neskoršie po hájoch, v ihličnatých lesoch, pri bublavom potôčku, na kvetnatej lúke za svitu hviezd a strieborného svetla mesiaca si neraz vernosť sľubovali. On v meste horúčkovite študoval, aby si ju čím skôr za manželku pojal, každý svoj skutok len jej venoval, len pre ňu pracoval, aby mala radosť nielen z neho, ale aj z výsledkov jeho usilovnosti. A ona? Ona sa inému oddala. Dnešné malé, suché, tlačené oznámenie urobilo koniec jeho šťastným snom. Pôsobilo to, ako by bol z jasného neba zrazu hrom do neho udrel. A preto sťa smyslov pozbavený, celý omráčený, bez cieľa blúdil po meste, až zapadol do krčmy.

Dve pivá si naraz objednal — dve, aby čím skôr aspoň na chvíľu zalial páľavu, ktorá zožierala mu srdce, dve, aby čím skôr utopil blen svojej sklamanej duše.

II

Od tých čias minul rok. Ján Vrbina stal sa koncipientom u známeho pravotára. Bola jar, slniečko teplo, milo hrialo a volalo ľudí von. Vrbina išiel a stretol sa s Milinou Šurinovou, známou mu ešte z gymnaziálnych štúdií. Kráčali spolu lesom. Pohľad na prebúdzajúcu sa prírodu napĺňal Vrbinovu hruď akýmsi roztúženým smútkom. Spomínal na schúlenú dedinku pod Tatrami, ktorá premenila sa v hrob jeho nádejí, spomínal na zmarený sen svojej lásky. A spomienky svoje rozpovedal Miline.

Milina počúvala. Každé slovo Vrbinovo, prednesené takým nežným, precíteným, chvejúcim sa hlasom, vštepovalo sa hlboko do jej duše. Ľúto jej bolo Vrbinu. Cítila s ním a o niekoľko dní zbadala, že zo súcitu vyrástla v jej srdci láska. Poznala, že Vrbinu miluje.

III

A zas prišla nová jar, jar taká krásna ako po iné roky. No, Milina sa jej netešila. Utiahla sa do kútika svojej izby, kde nie pivom, ako kedysi Vrbina, ale slzami zalievala svoj trpký žiaľ. Plačom tíšila srdce, ktoré bôľ svieral, plačom hasila smäd opustenej duše, plačom máčala, chladila rozpálené líca.

Lebo práve sa dozvedela, že Vrbina ju nemiluje, že má inú…