ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do malej dedinky Rázory vrátil sa Ďuro Palina po dlhšom pobyte za oceánom, kam sa bol pred niekoľkými rokmi vybral. Vrátil sa do rodnej krajiny, na ktorú spomínal celý čas, čo bol preč — spomínal na jej zeleň pestrých lúk, na tajomný šum lesa, na žblnkot bystrého potoka a na vôňu zaparenej zeme, od ktorej sa len násilne odtrhol. Potĺkal sa po cudzom svete, robotoval, aby niekedy doma za usporené peniaze mohol si prikúpiť k malému svojmu majetku nejakú roličku, a tak za lepších podmienok začať život znova.

Ale vrátil sa Ďuro Palina skôr, ako predpokladal. Príčinou toho bola Mariša, jeho mladá žienka okrúhlych bokov, silných ramien, červených líc a zubov drobných, bielych sťa kukuričné zrnká. Ďuro miloval ju celým svojím poctivým srdcom a hocikedy si na ňu spomenul a v duchu predstavil jej plný rozkvet a zdravím kypiace telo, hlava sa mu akýmsi sladkým pocitom zakrútila.

Za celého Ďurovho zámorského pobytu Mariša písavala mu listy vrúcne, rozlievajúce sa horúcou láskou a túžbou po jeho návrate. Ďuro po každom takom liste okrial na duši — list povzbudzoval ho k práci a napĺňal blaženou radosťou, že sa má pre koho obetovať, má pre koho žiť, pre koho lepšiu budúcnosť chystať.

No v poslednom čase dochádzaly Ďurovi čudné zvesti o jeho Mariši. Znepokojovalo ho to, a Marišino mlčanie iba zvyšovalo tú zlú predtuchu, ktorá nenásytne hlodala jeho myseľ. List od Ďurovho brata, že na Mariši už aj následky jej nevery sa ukazujú, zronil ho natoľko, že sa sobral a odcestoval.

Ďuro prišiel domov neočakávane. Tu jedným pohľadom zistil, že to, čoho sa tak obával, je pravda. Zlomený svesil hlavu, pomaly obrátil sa na prahu otvorených dvier, kde sa bol zastavil, a nemo odišiel. Nepočul zmätené Marišine slová — hnaný prudkým žiaľom, zapadol do hltavej tmy.

Dlhé dva roky ako by sa bola zem nad Ďurom zavrela. Nikto o ňom nepočul, nikto nevedel, kam sa podel. Až raz sa vrátil tak nenazdajky ako kedysi, keď jeho roztúžené srdce, sťahujúce sa bôľom a strachom o drahú bytosť, priviedlo ho domov. Teraz však vypudila ho sem krajná zúfalosť, ktorá ako pavúk, keď do svojej sieti omotal a vycical svoju obeť, vyhodila ho na smetisko života.

Otrhaný, bez groša, lebo to, čo bol v Amerike nastrádal, už minul, zrútený telesne i duševne, nebadano sa priblížil k záhrade svojho domu, kde strávil svoj radostný detský vek a kde na mäkkom trávniku pod rozkvitnutou jabloňou kedysi dávno snil svoj ľúbezný sen o láske k Mariši. Vidiny zašlých časov mu na chvíľku v duši ožily, aby ešte hlbšie rozorvaly jeho boľavú ranu. Vošiel do záhrady a zaplakal. Noc prikryla ho temným rúchom, a mesiac na oblohe svojím veľkým smutným okom sústrastne hľadel dolu na neho.

Ráno, keď prvé lúče zlatého slnka bozkom prebúdzaly zem, pastierovi, pomaly poberajúcemu sa so stádom na neďaleký vrch, ukázal sa hrozný obraz obeseného človeka. Bol to Ďuro Palina.

*

Od Ďurovej tragickej smrti minulo sa už mnoho rokov, ale z pamäti Rázoranov ešte nevymizla rozpomienka na neho. Stal sa im povesťou, žijúcou v každej chalupe, v lese, v jaskyni. Preto často večer, najmä v pochmúrnej jeseni, keď vietor hviždí a skučí, počúvajú Palinove vzdychy. Mátajú ich i vytreštené oči Marišine, ktorá prišla o rozum pri pohľade na svojho pre ňu tak biedne skončivšieho muža. Ustrašení Rázorania sa vtedy zakaždým prežehnajú a prosia Boha, aby ich chránil od pôvodcu všetkého zlého — od hriechu.