ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pohnevali sa a Janko odišiel bez jedného slova rozlúčky. Jeho kroky z Ankinej izby smutno padaly na kamennú chodbu predsiene, a keď sa za ním ozval tupý buchot dverí, zvuk vzďaľujúceho sa klepotu podpätkov a paličky o schody doliehal na rozžalostenú Ankinu dušu sťa ozvena posledných úderov bubna pohrebnej piesne.

Rozišli sa, nepovedali si čo len suché „s Bohom“, a Anku trápilo svedomie. Výčitky zožieraly jej pokoj, svíjaly modzog a ako had krútily sa okolo srdca, sovierajúc ho obručou bolestnej túžby dosiahnuť odpustenie.

Ale v Ankinej duši čochvíľa vynorily sa aj iné city. Uvedomila si svoju slabosť, bezmocnosť, svoju úbohosť. Celú jej bytosť presiakla žiarlivosť, plná hnevu, ktorá ako červ vnikla jej do duše. Mučilo ju, že jej manžel nikdy nie je s ňou, že sa jej nevenuje, že nikdy nemá pre ňu chvíľky, že jej vôbec neprináleží. Žiarlila na jeho úrad, na štúdiá, na spolky, ktoré tak často navštevuje, na slávu — na všetko, čo ho od nej odťahuje a jej ho berie. Áno, cítila, že u neho hrá len vedľajšiu úlohu — a že za jeho stolom na prvom mieste sedí Povinnosť. Veď koľko ráz na prstoch vkročila do jeho izby. On ju nepočul, jeho telo shrbené sedelo nad kopou listín, duša ponorená bola v myšlienkach. Dlho hľadela Anka na neho, ale on ju nespozoroval, i vyšla. Slzy tiekly jej dolu lícami a v srdci rástol pocit hlbokého nešťastia. I v noci neraz, keď rozmýšľala nad svojím osudom, zarosily jej slzy bielu hlavnicu.

Také výstupy opakovaly sa často. Každý robotný deň oblažovala Anku myšlienka, že príde nedeľa. Tak túžobne ju čakala — lebo mala nádej, že aspoň vtedy bude Janko celkom jej. Ale nádej sa nesplnila — ešte aj toho dňa Povinnosť okrútila svoje ramená okolo neho, a Anka zas ostala len sama so svojím sklamaním. Musela ustúpiť, Povinnosť zaujala jej miesto.

I teraz to tak bolo. Priblížil sa deň Dušičiek. Znamenalo to dva sviatky — nedeľa a pondelok — dva celé dni žiadaného pokoja, keď ich už nič nevyruší, nič im šťastie neprekazí. Úprimne sa tešila Anka tým dňom, veď chcela aspoň čiastočne mať vynahradenú Jankovu nevšímavosť a chlad. Ale jej radosť netrvala dlho. Janko odišiel do svojho rodného mestečka položiť veniec na otcov hrob. Zas to bola Povinnosť — Povinnosť k zosnulému rodičovi, Povinnosť k žijúcej staručkej matke, k bratom, sestrám, k celej rodine. Anke v hrudi urobilo sa úzko, srdce rozbúrilo sa rozhorčením, hrdlo stisol žiaľ, a ona vo svojom zúfalstve vykričala Jankovi krivdu na nej páchanú.

Janko zarazený pristúpil k nej a nemo, zadiveno hľadel na ňu svojimi veľkými čiernymi očami, v ktorých zrkadlil sa tieň smútku a bolesti nad takým neporozumením. Anka stála pred ním ako previnivšie sa dieťa pred prísnym, karhajúcim zrakom učiteľovým. Takou malichernou sa cítila, takou bezvýznamnou, takou ničomnou.

Odišiel bez slova. Búrka citov, lomcujúca Ankiným telom, o nejaký čas sa pominula. Ale Jankove hlboké oči sledovaly ju celý deň a v noci sťa žeravé uhlie bodaly jej srdce. Anka dlho rozmýšľala a skúmala seba. Uzrelo v nej rozhodnutie. Hneď, keď sa Janko vráti, povie mu, že s ním cíti, že mu chce byť na pomoci, že jeho práca ju teší, lebo všetko, čo robí, robí v prospech oboch a v prospech celku. Bola presvedčená, že tak stane sa čiastkou Povinnosti a bude s Jankom vždy. I pomyslenie na spoločnú ich prácu dodávalo jej novej chuti k životu.

Anka tešila sa na Jankov príchod. V jej duši bola len láska a obetavosť milujúcej ženy. A kým hruďou šírila sa zora nastávajúcej blaženosti, srdce jej bilo prudko pri myšlienke na Jankove pohľady, teraz už žiariace nežnou vďačnosťou, na vrelé jeho objatia a horúce ústa, sypajúce na kajúce jej pery bozky vzájomného porozumenia.