ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, veru, dosť sa natrápi Karol v meste. Ešte na jar, na jeseň a v zime akosi ujde tá robota, ale v lete je neznesiteľná. Vo dne páli slnko a práca ho tým väčšmi morí. Ba ani večer nemá pokoja. Po ťažkom celodennom lopotení dobre by mu padlo ísť na prechádzku, poshovárať sa so známymi, rozptýliť myšlienky. Vzduch je trošku chladnejší ako vo dne, a vari aj čistejší. Ale horkýže! Len sa dá po ulici, už ho prenasledujú zametačky.

Tak čo robiť? Temer oslepený mrákavou prachu, so šatôčkou pri ústach, beží, ako mu len nohy stačia k nábrežiu, že si tam posedí a pohľadom na tichý, velebný Dunaj utíši svoje nervy. Ale tu zas ho mučia komáre, tie krvilačné a neodbytné stvorenia. Uchýli sa do kaviarne, ale jej hluk a dym mu úľavy neposkytujú.

Ponáhľa sa teda domov a v dusnom vzduchu sa prevaľuje na posteli do bieleho rána. Potom zmorený vstane s hrozným bolením hlavy, a poberá sa zas do práce.

Zišlo by sa odpočinku, chodí mu stále v hlave. Túžobne čaká oslobodenie zpod toho rabského bremena, chce sa aspoň na chvíľu zbaviť všetkého, čo ho do okov viaže, a utiahnuť sa niekam, kde by ten blen každodenného života tak nepociťoval. A preto s radosťou víta posledný deň júna.

Konečne sa vyslobodí! Hej, celkom ináč sa mu dýcha na vidieku. Prechádza sa po utešenom, voňavom lese. Sedí pri potôčiku, voda žblnkoce, hukoce, spieva mu svoju obľúbenú pieseň, ba prihovára sa mu. Je tak oddane súcitná! Keď je Karol smutný, aj ona je smutná. Keď je veselý, aj ona bystrejšie poskakuje. Nezábudky okolo potôčika svojím modrým očkom na neho žmurkajú. Hocikedy spadne mu k nohám lístok. Zdvihne ho — a zamyslí sa. Aj on je vo svete a sám, sám. Lenže, keď sa on potkne, nik ho nezdvihne, nik nepohladí. Jeho zatisne tvrdý podpätok čižmy chvatného života ešte hlbšie do zeme za škodoradostného rehotu blížnych.

Násilne sa odvráti od tých chmúrnych myšlienok. Veď tu všade okolo neho vládne také velebné, úchvatné ticho! Vôňa neďalekých ihličnatých stromov ho opája, obklopuje ho čistý, priehľadný vzduch. Slnko hrá sa po trávičke, kde-tu zašelestí lístie, trepotajúc sa na vánku ako lastovičie krídelká, alebo trblietajúc sa sťa hviezdy na oblohe za mrazivej, chladnej noci. Niekedy zas mu zaspieva vtáča svojím tenkým, mäkkým hláskom. Pred očami mu poletujú pestré motýle, nádherne skvejúce sa v záplave zlatej žiare. Ba, hocikde pozrie, vidí obraz krajší ako ten, zhotovený najnadanejšou rukou maliarovou.

A hore to modré sklepenie — to nekonečné azúrové nebo! Keď naň hľadí, roztvára sa mu duša, až sa zdá tiež takou veľkou. Nové city, vznešené a šľachetné, vznikajú v nej. Chcel by napraviť všetky krivdy a biedy ľudstva, všetky zloby sveta na seba prijať, a potom odovzdať svoju dušu, jasnú a čistú, do rúk Toho, ktorý mu ju dal. Tak mu je, ako voľakedy asi bolo prvým mučeníkom kresťanstva. Chcel by sa obetovať a tým užšie sa spojiť s Bohom.

Ale milšie ako všetka čarokrása prírody je ovzdušie slovenského vidieku. Karola hreje to okolo srdca, slzy radosti tisnú sa do očú. Hej, tak dobre je všade len slovenčinu počuť! A nevdojak si s bôľom spomenie na mesto, kde na uliciach tak málo sa ozýva slovenské slovo.

V tom prekrásnom raji šťastne míňajú sa Karolovi dni. Cíti, že duša mu okriala, že v žilách mu prúdi nová krv. Ale za celého pobytu sa utvára v jeho vnútri presvedčenie, že všetka tá krása jeho otčiny a materčiny dá sa zachovať len prácou, húževnatou prácou. A hoci večer pred odchodom je mu akosi smutno, keď na lavičke posledný raz na rozlúčku bozkávajú strieborné lúče mesiaca jeho oči, odhodlane sa vracia do mesta, do toho neprívetivého mesta, duchom mu takého cudzieho, a vrhá sa zas do roboty.