ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutný, drsný je život, ťažký ako okovy, chmúrny ako jesenný súmrak, v ktorom tíško, ale tým bôľnejšie padá lístie na zem. Popolavá hmla útrap nás obklopuje, dolu lícami neraz tečú horké slzy, a po čele rinie sa pot, aby ním kropili sme tvrdú, neúprosnú zem.

Nežijeme, ale živoríme. Vlečieme sa životom sťa reťazami sviazaní. Otupnosť otravuje nám dušu, a v svojom zúfalom položení chceli by sme vykríknuť, utiecť kamsi, striasť so seba všetko, čo nás morí. Ale skrehnuté naše údy už nevládzu. A tak život nemilosrdne ide ďalej, trudno bije hodina za hodinou, aby zapadla ako maličké zrnko piesku do mora večnosti.

Ukrutná je to kliatba, ktorá takto spočíva na nás. A jednako rozbila by sa ona ako rozzúrená vlna morská na skalnatom pobreží, keby sme mali prívetivé slovo, súcit, porozumenie pre svojeť. Len trošičku lásky, a čierne mrákavy životné zmizly by ako mráz pod zlatými lúčami slnca. Len trošičku tej ozajstnej lásky, bez ktorej ako kvet v temnej komore vädneme i my. Trošičku lásky k všetkému, čo je naše — k belasým slovenským vrchom, k širokým voľným rovinám, k malebným chalúpkam, k snivým riekam a bystrým potokom, k nášmu ľudu, k jeho pestrým krojom, k jeho sladkej reči a milým zvykom, k jeho radostiam a túžbam, ba i k jeho strastiam a bôľom. Veď nezištná láska blaží človeka. Tá mení aj tie najväčšie ťarchy denného života v ľahunké pierka, tá povzbudzuje, obodruje a vedie k najvyšším ideálom.

Usilujme sa teda milovať svojeť. A uvidíme, že naše zbrázdené tváre sa vyjasnia, usmejú sa tenké, bezvýrazné pery, oči sa zaligocú, a my znovu začneme žiť.