ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásny, zaujímavý bol Jožkov život v malebnej spišskej dedinke, v Rážďanoch. V lete, kým sa mu husi pásly, ležal na zelenej trávičke, alebo bežal za motýľmi. Inokedy hral sa s kamarátmi. Tu zas v potoku chytal ryby alebo v lese sbieral jahody, maliny a huby. Ba raz sa stalo, že mu pán učiteľ povedal, aby si obul svoje najsilnejšie, najvyššie čižmy a išiel s ním ničiť zmije, ktoré maly hniezda v neďalekom piesočnatom briežku a ohrožovaly život pokojných Rážďanov.

Niekedy si Jožko zašiel na salaš. Bolo to obyčajne v prázdninách, lebo keď prišiel zo školy, mnoho času mu neostávalo. Musel si najprv domácu úlohu vyhotoviť, priniesť vodu zo studne, poukladať drevo k peci, a kadečo iné mamke pomôcť. Na salaši Jožko chcel byť dlho — páčilo sa mu tam. Bača mu rozprával podivné poviedky, napojil ho žinčicou a ukázal mu, ako sa robí syr a oštiepky. Často mu valach hral na píšťalke, kým ostatní valasi spievali a tancovali odzemok.

Ale Jožka ťahalo na hole aj čosi iného. Odtiaľ bolo tak krásne vidieť Tatry. Jožko na ne rád pozeral, preto si o nich vybájil poviedku. Veď ich vrcholce sa tak čarovne trblietaly! Podľa Jožka neboly ony pokryté snehom. Kedysi dávno, keď Boh stvoril svet, anjeli vybrali sa najsť na zemi najkrajšie miesto pre svoje kvetné záhradky. Putovali dlho, každý inou stranou, a keď sa zas stretli, všetci vyhlásili, že Tatry sú tým vyvoleným miestom. Tu teda oni sadia svoje nežné, ľúbezné kvety. Tie žmurkajú svojim jedným očkom, chvejú sa na vánku a v žiari slnca vrhajú dúhové farby. Anjelíci sbierajú tie kvety — plné náručia ich nasbierajú, keď do neba prichádza dušička mŕtveho dieťatka. Anjelíci ju vítajú a sypú pred ňu kvety až po nebeskú bránu. Vtedy Tatry ostanú šedivé, smutné. Na ich temená sadne ťažká, hustá hmla. Ale je to len na chvíľku, lebo nové kvety anjelíkov rýchlo vyrastajú, rozvinú svoje pestré lupienky a vrcholce sa zas zatrblietajú.

Na výročné sviatky Jožko rozplýval sa šťastím. Na Vianoce chodil s betlehemcami s domu do domu, na Tri krále s hviezdou, na Veľkú noc po oblievačke. Najradšej navštevoval dom pána notára. Tam na Vianoce mali taký utešený stromček! Je pravda, že aj Jožko mal doma stromček, ale ten bol malý a visel s povaly. U notárov stál v rohu izby a ligotal sa farbistými sklenenými guľami a zlatými aj striebornými reťazami. Pod stromčekom rozprestierala sa dedinka. Ako keby sa na svoju rodnú obec díval ďalekohľadom naopak obráteným! Bola tam stanica, domce, ovečky, vrchy, kostol s končitou vežou, vlak, ktorý pohyboval sa elektrickým prúdom a mlynské koleso, poháňané úzkym pruhom vody, ktorý vinul sa cez tú trpasličiu dedinku ako potok cez Rážďany.

Hej, veru sladko sa míňal Jožkov život! Ale zrazu stala sa veľká zmena. Jožkov otecko už niekoľko rokov bol v Amerike, kde pracoval v železiarni, aby tak zabezpečil živobytie pre svoju rodinku na Slovensku. I povolal Jožka s mamičkou k sebe. Jožko zprvu radostne predstavoval si cestu po suchu i po mori. V hlavičke soskupoval si všetky vedomosti, ktoré v škole posbieral o tej zázračnej zemi mrakodrapov, ohromných rušňov a vzducholodí.

No, čím bližšie prichádzal deň odchodu, tým ťažším stávalo sa jeho srdiečko. A keď pred celou triedou pán učiteľ lúčil sa s ním a dával mu posledné ponaučenie, z Jožkových očú slzy ako hrachy padaly na zaprášenú dlážku. Tam, kým nevsiakly do podlahy, na chvíľku ostaly a deťom zdaly sa ako perly, ktoré v kostole na obraze za sklom má okolo krku Panna Mária.

Jožko a jeho mamička vydali sa na cestu. Niektorí Rážďania vyprevadili ich až na vlak. Keď sa ten pohol, Jožko stál pri obloku. Pozoroval, ako v diaľke mizne mu rodný kraj, v ktorom toľko radostí prežil. Smutno, veľmi smutno mu bolo. Potom sa pritúlil k mamičke a sklonil hlávku na jej dobrotivé plece, kde v zármutku vždy našiel útočisko. Vlak len uháňal.

Dnes je Jožko za oceánom, v ďalekej Amerike. Ale rozpomienky na rodnú zem nevymizly mu z umu. Spomína si na svojich kamarátov, na Tatry, na ten ich čistý, svieži vzduch, na hole, na tú širokú Božiu prírodu s voňavými lesami a zoranými poľami. To všetko v novom svojom domove nenašiel.

A preto Jožko zas príde do Ráždian — možno len vtedy, keď už bude veľký, keď si sám na cestu zarobí. Ale príde — celkom isto príde.