ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes, keď sme sa lúčili, prvý raz si ma pobozkal. Dnes prvý raz horúce tvoje pery dotkly sa mojich, a my oba v akomsi opojení zabudli sme na všetko pozemské a vzájomne cítili sme len seba. Veď vôkol nás panovalo ticho, krásny jarný večer zahalil nás vábivým svojím rúchom, a tak sa stalo, že čosi mocnejšie ako my voviedlo nás do náručia, naše pery sa stretly…

Ale to naše splynutie trvalo len chvíľočku. Neviem prečo, či azda strachom jatá, vytrhla som sa zo silného tvojho objatia. Ty si odišiel a ja ukradomky vkĺzla som do svojej izbietky, strániac sa profánnych zrakov mojich domácich. Veď museli by vidieť, že oči moje divne horia, že zmizol z nich pokoj, ktorý tak verne odzrkadľoval moju dušu. Hľadala som samotu, aby som sa uchýlila so svojím tajomstvom a nerušeno pila z jeho kalicha prvé moje precitnutie…

Ležím. Rozpálená moja hlava nepokojne spočíva na mäkkej, bielej poduške. V izbe je tma — ožiaruje ju iba jediný striebristý lúč mesiaca, tíško bozkávajúci jej opustenosť — sťa symbol toho, čo sa práve pred chvíľou odohralo medzi nami, môj drahý. Zrak môj uprene hľadí kamsi do diaľavy, ale všade vidí len teba. Celá moja bytosť chveje sa čímsi dosiaľ mi neznámym, čímsi, čo naplňuje moju dušu nevýslovne teplým šťastím. Čosi zatajuje mi dych a zavše prechodí mnou pocit slastnej mdloby — omamuje ma. Srdce mi tak chytro bije — tlakom dlane chcem zmierniť jeho tlkot, ozývajúci sa v každej mojej najtenšej žilke. Ale márne. Tvoj bozk ma páli, na svojich ústach ešte vždy cítim horúci jeho dotyk. Veď tvoje telo dotklo sa môjho a to povedomie ma tak sladko mučí. Nemôžem usnúť…